Aktuality

Do kostola sme sa chodili zasmiať

Každý už počul množstvo bláznivých historiek a teraz je načase, aby ste sa dozvedeli, ako to bolo pri tvorbe horúcej knižnej novinky s názvom Drevený artikulárny kostol.
Svetlo
Na počiatku bolo svetlo – píše sa v knihe kníh, Biblii. A práve svetlo je nevyhnutnou ingredienciou pri tvorbe knihy ozdobenej fotkami. Pri fotení však priveľa svetla marilo fotografov zámer, a preto vyslovil požiadavku: „Pán farár, zhasnite hlavné svetlo.“ Evanjelický farár v úlohe hlavného osvetľovača ťukol do diaľkového ovládača a utlmil pár lúmenov. „Zhasnite ďalšie svetlo,“ požiadal fotograf sledujúc kompozíciu cez objektív fotoaparátu. „Výborne, pán farár. A teraz zhasnite aj posledné svetlo.“ Nato sa farár rozosmial zo slovami: „Je mi ľúto, no posledné svetlo je zo Slnka a nebola mi zhora daná až taká moc, aby som ho vypol.“ Tak sme pochopili, že na niektoré zábery si musíme počkať do zotmenia.
Tma
Skôr než prišla tma, udiala sa nám iná príhoda. Poslal som fotografa zachytiť atmosféru v hrobke pod kamennou časťou kostola. Aj keď sme mali správny kľúč a podarilo sa nám odomknúť zhrdzavený zámok, vlhkosťou napučané dvere nešli otvoriť. „Asi sa nebožtíci nechcú fotiť a držia kľučku z druhej strany,“ zažartoval fotograf. Len čo zostúpil príkrym schodiskom do podzemia, požiadal ma, aby som privrel dvere, cez ktoré prenikalo do krypty denné svetlo. „Skúsim spraviť záber pri umelom osvetlení.“ Len čo som dvere pribuchol, ozval sa z hrobky divný zvuk, potom krátke ticho, ktoré preťal naliehavý hlas: „Asi som vyhodil ističe. Chytro otváraj dvere! Je tu tma ako v hrobe.“ „Čakal si v hrobke inú tmu?“ vykĺzlo na oplátku zo mňa. Fotka z miesta posledného odpočinku vyzerala oveľa lepšie než pohľad na fotografa.
Schyľovalo sa k obedu a mäkké svetlo sa hodilo k nafoteniu dvanástich apoštolov vymaľovaných na strope kostola. Nech som rátal, ako som rátal, postáv bolo sedemnásť. „Peťo,“ hovorím fotografovi, „môžeš pozrieť, koľkých apoštolov si odfotil?“ So zrakom zapichnutým na malý displej povedal: „Hľadám, chcem v menu…“ No ja som rozumel: „Hlad mám. Chcem menu.“ Zaskočený požiadavkou som situáciu riešil po svojom. „Kde ti počas pandémie zoženiem obedové menu? Bude ti musieť stačiť pizza!“ Chutila výborne a obedová prestávka patrila zábave nad mojou nedoslýchavosťou. Vysvetlenie, ako je možné, že namiesto dvanástich postáv je ich v kostole o päť viac, neprezradím ja, no dozviete sa to zo stránok knihy.
Adrenalín počas fotenia
Také fotenie prináša okrem bežných úkonov aj tie adrenalínové. Požiadal som fotografa, aby vyliezol schodíkmi do neba, a to doslovne. Málokto vie, že priamo nad organom je otvor, ktorým sa dá dostať do priestoru medzi šindľovou strechou a nebeskou klenbou, ktorá tak veľmi pripomína sixtínsku kaplnku. Ako tak fotograf liezol po vysokánskom rebríku, utrúsil: „Chce to odvahu štverať sa tu, aj keď ide o exkluzívny záber.“ „Mýliš sa,“ odvetil som. „Odvaha je dôverovať mi, že ten rebrík s tebou udržím.“ S Božou pomocou sa fotograf predčasne dostal do neba, vlastne nad nebo. Ohromený drevenou konštrukciu, ktorá drží kostol pohromade už vyše 300 rokov, mi zhora zakričal: „Prejdem sa po tých doskách a skúsim odfotiť niečo netradičné.“ Napriek obavám o jeho bezpečnosť som mu dal tichý súhlas: „Dobre, len neprepadni.“ „Nič sa neboj, ani v škole som neprepadol…“ Či veríte, alebo nie, nad nebom kostola sa človek cíti ako v siedmom nebi. Po kaskadérskom kúsku som na adresu fotografa zažartoval: „Stačil by jeden chybný krok a mohli sme mať zadarmo reklamu vo večerných správach. Už vidím to precítené tragické posolstvo, ktoré priťahuje k obrazovkám večer čo večer milióny divákov: „Fotograf sa zrútil z nebies…“ „Ďakujem ti za úprimnosť. Ty by si pre dobrú reklamu na knihu spokojne obetoval kamaráta!“ Nech nám Pán Boh odpustí našu hriešnosť, no rehotali sme sa na tom na plné hrdlo.
Fotograf na kolenách
Vedel som, že najlepšie fotky sa dajú spraviť na kolenách, a to neplatí len pri fotení chrámov Božích. Ako vždy, mal som pre fotografa pripravený ešte lepší plán: „Budeš sa predo mnou plaziť a…“ zvyšok vety, „…sprav záber z podhľadu,“ som nestihol dopovedať pre ohradenie fotografa. „Tak ja sa mám pred tebou plaziť? Nezabúdaj, že kto sa povyšuje, bude ponížený!“ Pravda, ležal som na podlahe kostola a nižšie som už byť nemohol. Vďaka „vylihovaniu“ v práci ukazuje strana 115 nádheru chrámu, ako ju návštevník pravdepodobne ešte nikdy nevidel.
Svätica smädný jeleň
Krása v dreve ukrytá, ako napísal autor knihy – Roman Porubäň, nie je len v bohatej výmaľbe. S bratom farárom sme skúmavým okom hľadeli na drevenú sochu vľavo od oltára. „Pozri, ako je nádherne tvarovaná tá svätica,“ hovorí mi rozplývajúc sa nad prepracovanosťou rezbárskeho diela. „Ale kde, veď nemá poriadne prsia ani zadok!“ zakontroval som bez váhania. Len čo boli slová vonku, uvedomil som si, že sexistická poznámka v Božom príbytku a pred farárom môže mať následky. A potom sa ukázala diplomacia môjho duchovného vodcu: „Vieš, Jadro, ber to tak, že v čase Ježiša ženy k sláve a obdivu nepotrebovali plastického chirurga. Stačila im pokora čistého srdca.“ A aj môjmu srdcu sa uľavilo.
Len čo som vykĺzol z jednej sexistickej situácie, už som sa bezhlavo rútil do náručia druhej. Fotograf stál pri jedinečnej patronátnej lavici a hľadal spôsob, ako odfotiť maľbu jeleňa s vyplazeným jazykom, ktorý hľadá prameň čerstvej vody. Jeleň patrí do trojdielneho výjavu, ktorý začína vyobrazením Krista a Samaritánky pri Jákobovej studni. Samaritáni a Židia žili v nepriateľstve, a z toho som usúdil, že žena namaľovaná v meštianskom odeve bude kežmarská hriešnica. A jeleň? Svoj nebiblický názor som vyslovil nahlas: „Jeleň vyplazuje jazyk na svoju ženu, lebo z dobrého chlapa spravila paroháča.“
Posledná fotografia
Ako čas plynul, schyľovalo sa ku koncu dňa i posledného fotenia. S bratom farárom sme stáli pri majstrovskom barokovom organe. Len tak, aby sa fotografovi dobre pracovalo, sa šikovné prsty kňaza rozbehli po klaviatúre. Zaznela nádherná hudba, a celý chrám naplnila pokojná atmosféra. Asi po štvrtej sklade k nám prišiel fotograf so slovami: „Pán farár, už sa tu cítim ako doma.“ „To ma teší, že vám chrám Boží prirastá k srdcu.“ „Ja som na pocit domova myslel inak. Doma si pri práci vždy púšťam hudbu a vaša hra na organe je lepšia než z cédečka.“ Farár sa neubránil úprimnému smiechu, škoda len, že mu chechtanie bránilo v ďalšom hraní.
Uvedenie knihy
Pri hudbe sme zostali. Medzi mnou a autorom knihy sa rozprúdila debata o jej uvedení do života. Farár mal jasnú predstavu a dopodrobna ma oboznamoval s veľkolepou prezentáciou podfarbenou organovou hudbou. Po dramatickej pauze dodal: „… a potom k organu nastúpi vokál.“ Nato pribehol fotograf s otázkou: „Pán farár, volali ste ma?“ Jozef Vokál je zhodou okolností meno jedného zo štyroch fotografov, ktorí svojím umením podčiarkli výnimočnosť knižnej novinky. Od smiechu sme lapali po dychu.
Svoje o dôležitosti nádychu vie aj vedomosťami podkutý brat farár, ktorý nám vysvetľoval, aký hrozný osud čakal na Drevený artikulárny kostol. „V čase, keď bol prehnitý šindeľ, a politici,“ nastala pauza pre nádych, „zvažovali asanáciu Dreveného artikulárneho kostola.“ Ak by sa objavila náhodná pauza vo vete v čase hlbokého socializmu, možno by brat farár skončil v base!
Našťastie, Roman Porubän skončil pri písaní jedinečnej knihy, ktorá by nemal chýbať v žiadnej kežmarskej domácnosti. Nielen slovom, ale aj písmom by v minulosti pobúril vládnuci aparát. Na strane 190 sa mu pri tvorbe podaril husársky kúsok. Preklep hodný umelca! Veď posúďte sami: „Nestalo sa tak napriek tomu, že unesením vlády Slovenskej socialistickej republiky…“
Mne neostáva iné, len viera, že sa vám bude kniha Drevený artikulárny kostol páčiť tak, že z nej budete unesení ako vláda Slovenskej socialistickej republiky! Vypadnuté písmenko „z“ zmenilo význam vety a prajem si, aby zmenilo a obohatilo aj váš pohľad na poklad, ktorý v Kežmarku máme. A ako „zet“ patrí na koniec abecedy, aj mne náleží ukončiť veselé historky prianím, aby ste sa pri čítaní cítili rovnako dobre ako celý kolektív, ktorý pre vás knihu s láskou a štipkou humoru pripravil.

Jaroslav Šleboda – JADRO
Foto: Jaroslav Šleboda, Jaroslav Pitoňák