Aktuality

Drevený artikulárny kostol je každej generácii Kežmarčanov inšpiráciou

22

Kežmarok nadchýna historikov a bádateľov svojou históriou plnou otáznikov a tajomstiev. Jaroslav Šleboda – JADRO nám v rozhovore prezradil, aké sú reakcie na jeho poslednú publikáciu o Drevenom artikulárnom kostole.

Aké sú odozvy na publikáciu o Drevenom artikulárnom kostole?

Je to výsada, konštatovať, že publikácia bola verejnosťou prijatá fantasticky. Skutočnosť je taká, že na knihe je čosi hlboko príťažlivé. Čitateľ to pocíti hneď, keď sa pozrie na fotografie a dovolí textu, aby aspoň na chvíľu zastavil čas. Spomínam si na dojemnú chvíľu, keď ma na ulici zastavil známy a povedal ku knihe približne toto: „Text je natoľko pútavý svojim obsahom, až ma prenášal v čase a ja som mal možnosť prežívať minulosť, akoby sa diala práve teraz.“ Takéto slová vždy zahrejú pri srdci a sú tou najkrajšou odmenou.

Plánujete po Drevenom artikulárnom kostole vydať nejakú ďalšiu publikáciu?

Cením si váš záujem o túto chúlostivú záležitosť, no zároveň tak významnú pre Kežmarok, región a rozhodne i Slovensko. Za seba by som povedal „áno“. Vlastne nepovedal. Zakričal by som z plných pľúc. V skutočnosti „áno“ nehovorím ja, vyslovuje ho za mňa samotný dôvod. Dnešok sa môže zapísať do histórie, len ak sa odhodláme vykonať niečo zmysluplné pre budúce generácie.

Zaoberať sa myšlienkou za týchto okolností pre mňa nie je prácou, ale najväčším šťastím. Priznávam, prial by som si, aby vaša otázka, jediná otázka, sa stala podnetom k premýšľaniu na týždne pre nadšencov i mocných, ktorý by dokázali pretaviť usilovnosť do ďalšej publikácie, ktorá sa priam pýta na tento svet.

Po Novom a Drevenom kostole sa logicky žiada venovať pozornosť Evanjelickému Lýceu. Už teraz brat farár Roman Porubän podniká objavné pátranie v Lýceu. Jeho túžba po objavovaní a poznaní je súčasťou charakteru a je to pre nás dobre. Sen o knižnej trilógii neuspokojí túžbu poznávať, zaznamenávať krásu na fotografie, zapisovať nové poznatky do textu. Skutočná túžba môže byť uspokojená až po zhmotnení. Nastane, keď čitateľ bude v rukách držať aj tretiu knihu a zatúži naše Kežmarské skvosty vidieť na vlastné oči, zatúži navštíviť Kežmarok a neodolá pokušeniu siahnuť si na to, čo tu máme. A to je vlastne príčina i túžba pokračovať v práci na ďalšej knihe.

Prišli ste po vytlačení knihy na niečo nové o kežmarských evanjelických chrámoch?

Bolo by to zlé a zíval by som už pri tej myšlienke, ak by nedošlo k novým objavom. Pocit slobody pri objavovaní a preverovaní nových zistení je fascinujúci. Neviem komu a neviem ako veľmi mám poďakovať, že mám možnosť byť súčasťou znovuobjavovania toho, na čo sa už vekom zabudlo. Na okraj spomeniem, že už nie je záhadou, kto je autorom sochy Krista  v červenom kostole. A Drevený kostol? Ten mi nedáva spávať! Tajný priestor v kamennej časti stále čaká na odborný prieskum. Otázky čo tam asi bude a prečo záhadná miestnosť stráži svoje tajomstvá už storočie mi blúdia hlavou neustále. Objavíme stratený vstup do podzemia mesta? Drevený kostol nás ešte veľmi prekvapí. Musíme veriť, že nebudem čakať príliš dlho. Zvedavosť vie byť veľmi dotieravá.

Na ktorú publikáciu, ktorú ste vydali o meste si spomínate najčastejšie, či už kvôli jej tvorbe, alebo výsledku či odozve?

Nedokážem jednoznačne odpovedať. Najútlejšia brožúrka o troch evanjelických pamiatkach vyšla vďaka cirkevnému zboru v sumárnom náklade nad 100 000 kusov. Kežmarok  – oko dejín bola prvá veľká publikácia, ktorú som vydal vo vlastnej réžii. Kniha Kežmarok a Tatry obletela svet a dostala sa na všetky kontinenty sveta vrátane Antarktídy. Ale tieto knihy sú nič v porovnaní so sériu monografií, ktoré by bez mesta nikdy neboli. Je to náš nesmierny historický poklad! A teraz sa urazia ostatné knihy a materiály o meste, ktoré si zaslúžia spomienku, no stručné spomenutie by zabralo celé vydanie novín (smiech). Každopádne cítim pokoru a vďaku za možnosť žiť a pracovať v tomto úžasnom meste.

Ako by s propagáciou kultúrnych pamiatok a publikácií mohlo podľa Vás pomôcť mesto?

Propagácii najviac môže pomôcť vytvorenie skupinky skutočne nadšených ľudí, ktorí dokážu udať dlhodobé smerovanie propagácie pamiatok a zároveň aj mesta samotného. Je to proces náročný a dlhodobý, no zároveň sa výsledky snaženia dajú merať napríklad návštevnosťou. Ak by bola vôľa pre vznik skupiny, ktorá by reálne mala možnosť udávať smerovanie a mala právomoc koordinovať činnosť napríklad s Oblastnou organizáciou cestovného ruchu a podobne, rád by som bol jej súčasťou. Celý život sa zaujímam práve o spomínanú tému a vďaka poznatkom získaným z cestovania po celom svete verím, že by som bol prínosom.

Ondrej Miškovič, foto: Archív Nory Baráthovej.