Aktuality

Na prácu na chate sa nezabúda

Malá encyklopédia o ženách v Tatrách, ktorým sa doposiaľ nevenovalo dostatok pozornosti. I tak by sa dala nazvať kniha Ota Rozložníka Ženy v tieni hôr. Z mozaiky príbehov prvých horolezkýň a chatárok vyberáme zážitky Milky Pichnarčíkovej.

V spomienkach na Kežmarskú chatu a jej okolie musím zájsť viac do minulosti. Moji rodičia boli tiež milovníci Tatier a chodili na túry. Keď bola moja mamka v treťom mesiaci so mnou tehotná, vybrali sa zo Skalnatého plesa cez Svišťovku na Zelené pleso a potom na Kežmarskú chatu. Keď som už ako študentka balila „kletrák“ ,vždy mi to pripomenuli a nečudo, veď dolina Zeleného plesa, Belianske Tatry a Dolina Bielych plies boli mojou srdcovou záležitosťou. Doma nás bolo šesť súrodencov a peňazí nebolo nikdy nazvyš. Otec sa poznal s chatármi Štefanom Kovalčíkom a Mišom Šoltýsom, a tak mi dohodol brigády cez prázdniny striedavo na Brnčalke a Kežmarskej chate. Najprv som robila ako pomocná sila v kuchyni, a keď som sa „oťukala“, začala som obsluhovať v jedálni aj v bufete. Na Kežmarskej chate sme mali hostí prevažne z bývalej NDR, čo bolo pre mňa užitočné, alebo som sa zdokonaľovala v nemčine, ktorú som mala ako maturitný predmet na SVŠ v Kežmarku, kde som študovala. Ďalšie turnusy tvorili vysokoškoláci z Vysokej školy poľnohospodárskej z Nitry, ktorí k nám chodili na lyžiarske kurzy. Z mojej pestrej čašníckej praxe spomeniem aspoň dva zážitky.

Jedáleň bola plná hladných mladých ľudí približne v mojom veku a my sme šikovne roznášali jedlo na podnosoch, na ktoré sa zmestilo asi päť tanierov. Vtedy bolo na obed mäso s ryžou. Vzala som podnos s plnými taniermi a hops! Naprostriedku jedálne som sa pošmykla a už som sedela na zemi. Ryža pomaly padala ako práve vonku sneh. V jedálni nastalo hrobové ticho aj všetci z kuchyne pribehli k okienku. Čo teraz?  Keď som videla tie vyľakané tváre okolo, začala som sa smiať, ale bol to smiech cez slzy. Pohľad na mňa musel byť veľmi komický, pretože v tom okamihu jedáleň burácala smiechom a ja som s plačom vyletela von a ani večer som nebola schopná vkročiť do jedálne.

Neskôr som sa už vedela obracať v jedálni aj v bufete, pretože keď som neštudovala, každé prázdniny som na chatách brigádovala, a tiež cez víkendy počas školy sme chodili na túry alebo sa lyžovať. Pri jednej príležitosti nás pán chatár požiadal, či by sme neprišli vypomôcť na Silvestra, pretože bude mať plnú chatu. Jasne, že sme s radosťou prisľúbili a v druhý sviatok vianočný sme šliapali s priateľmi Darinkou, Evou, Piškótou a Jankom hore. Snehu bolo neúrekom, hostí takisto. Chatár Štefan Kovalčík sa potešil posile. Na silvestrovskú zábavu sme sa všetci chystali a vyzdobili jedáleň a bufet. V kuchyni sa pripravovali dobroty. Keď nastal očakávaný deň, po slávnostnej večeri sa národ presúval z jedálne do bufetu, kde som „kraľovala“, a opačne. Nálada bola výborná, a keď zaznel vtedajší hit od Heleny Vondráčkovej Chytila jsem na pasece motýlka, všetci sa rozbehli do jedálne na tanečný parket. Aj mňa to tam ťahalo, ale vždy ktosi prišiel po nejaký nápoj. Pretože bufet bol za rohom, vôbec som nevedela, čo sa tam deje, len som počula smiech, spev a veselú vravu. Chvíľu pred polnocou som nevydržala, využila som, že v bufete okrem mňa nikto nebol, a rozbehla som sa k dverám. V tom sa dvere otvorili a vošiel decentne vyzerajúci pánko, tuším bol to nejaký pán profesor a riekol: „Hubertus, prosím!“ Do mňa v momente vošla zlosť a vyhŕkla som: „Hubertusy ani montgomeráky (názov jesenného plášťa, výraz z okolia Kežmarku) nemáme! A dovoľte mi už ísť medzi mládež!“ Jasné, že sa to hneď všetci dozvedeli a moji priatelia mi to aj dnes občas pripomenú.

Keď postavili v mulde Jeruzalema lyžiarsky vlek, krstili sme ho. Ušla sa mi aj kotva s mojím menom. Humorné bolo, že jednu kotvu s menom dostalo aj prasiatko Gusto, ktoré vtedy s nami žilo na chate. Roboty na chate bolo vždy dosť. Robili sme všetko, upratovali izby, verejné priestory „rajóny“, pomáhali v kuchyni, jedálni a v bufete, ale dobrá nálada nás nikdy neopustila. Keď odišli poslední cezpoľní hostia, tak sme sa vrhli do trojrohého plesa a dosýta sa vybláznili. Keď boli pokojnejšie dni alebo sme dostali voľno, išli sme na Brnčalku alebo na túru. Stály personál na chate tvorili dievčatá z Lendaku, s ktorými bolo vždy veľmi veselo. Počas tohto krásneho obdobia som spoznala veľmi veľa zaujímavých a vzácnych ľudí, ako napríklad uja Šefca, Ruda Horehája, chlapcov Špirkovcov, Zdenka Belaja, rodinu Kovalčíkovú, rodinu Šoltýsovú, Ivana Žišku, Tóna Marca a medzi nimi aj športovcov a hercov, ako aj partiu filmárov z TV Košice, ktorí tam natáčali film o faune a flóre Belianskych Tatier. Pretože aj na druhý pokus ma neprijali na právnickú fakultu do Bratislavy, tak som sa začala zaujímať o prácu v TV štúdiu Košice, kde som sa napokon aj zamestnala. Bolo to nádherné obdobie, ktoré ostáva len v spomienkach a na fotografiách, pretože z nás sa stali už pamätníci- sedemdesiatnici.

Milka Pichnarčíková