Aktuality

Stalo sa pred osemdesiatimi rokmi v historickom Kežmarku

09

Kežmarok bol v minulosti zaujímavým mestom. Vyše 750 rokov tu žili vedľa seba Nemci, Slováci, Česi, Poliaci, Bulhari, Maďari a Židia.

Po prvej svetovej vojne, rozpade Rakúsko – Uhorska a vzniku prvej Československej republiky (ČSR) sa uskutočnil prvý exodus obyvateľstva – mesto opustilo okolo tisíc obyvateľov maďarskej národnosti predovšetkým z radov inteligencie, ktorí neboli ochotní zložiť sľub vernosti novej republike. O 20 rokov po rozbití Československa muselo odísť asi 400 Čechov, počas druhej svetovej vojny bolo deportovaných vyše tisíc Židov. Počas vojny i po nej dobrovoľne či násilne odišlo okolo 2-tisíc Nemcov a v Kežmarku došlo k prevratným zmenám v národnostnom rozvrstvení. Do mesta prišli rôzni prisťahovalci nielen z celého územia Slovenska, ale aj z Poľska a Maďarska. Začala sa písať nová história. V súčasnosti žijú v Kežmarku zase viaceré národnosti. Nežije tu však jedna, ktorá tvorila za I. ČSR pätinu obyvateľstva. Definitívne sa stratila židovská komunita.

Koniec priateľskému spolunažívaniu, ktoré dovtedy nepoznalo žiadne problémy, ba dokonca v histórii mesta nezaznamenávame žiadne násilie na Židoch, urobil fašizmus a druhá svetová vojna. Poslanec parlamentu Karol Sidor už v roku 1936 žiadal, aby sa Slovensko očistilo od Židov, lenže vtedy ešte na svoj návrh nenašiel všeobecné pochopenie. Až o pár rokov. Po rozbití ČSR na jeseň v roku 1938 boli všetci Židia vylúčení z kežmarského mestského zastupiteľstva i mestskej rady. Rovnako vyhodili židovských študentov z nemeckého gymnázia. V sobotu 5. novembra 1938 vyhnali členovia Hlinkovej gardy všetkých Židov zo synagógy v Kežmarku a oznámili im, že ich zo Spiša vyženú. Tridsať rodín naložili do dobytčích vagónov, odviezli na hranice s Maďarskom, kde ostali pod holým nebom dva týždne, kým si ich obe strany navzájom prehadzovali. Napokon sa im povolil návrat domov, ale ich domy a majetky sa už medzitým dostali do cudzích rúk. Hneď po vzniku Slovenskej republiky sa dala Hlikova garda do rozbíjania výkladov a okien Židov. V meste začali pogromy. Dňa 1. apríla 1939 výtržníci rozbili okná na dome rabína Grünburga na Hradnej ulici 31 a pomaľovali fasádu slovenskými hanlivými nápismi a kresbami. Dňa 17. septembra 1939 fašistická mládež opäť napadla dom rabína Grünburga i viaceré židovské obydlia. Za obeť pogromom padol v roku 1941 aj interiér veľkej židovskej synagógy, ktorý bol zdemolovaný a Židia museli používať menšiu budovu, ktorá podľa vládnych nariadení nesmela mať žiadne označenie.
A potom vyšlo Nariadenie číslo 198 zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, ktoré vydala vláda Slovenskej republiky. Toto nariadenie známe ako Židovský kódex sa stalo jedným z najkrutejších protižidovských zákonov a obsahovalo 270 paragrafov.

Židovský kódex
Kódex pozostával z troch častí:
1. časť – obmedzenie spoločenských, občianskych, náboženských a osobných práv židovského obyvateľstva – napríklad označenie Židov – nosenie židovskej hviezdy Židmi od šiestich rokov, zákaz miešaných manželstiev, vylúčenie z volebného práva a verejnoprávnych funkcií, nespôsobilosť k verejnému notárstvu, advokácii, civilnému inžinierstvu, k výkonu lekárskej a zverolekárskej praxe, zavedenie pracovnej povinnosti vo veku od 16 do 60 rokov, zákaz spolkového a zhromažďovacieho práva ako aj tlačovej slobody. Židia nesmeli mať žiadne časopisy – časopis však mohla vydávať Ústredňa Židov, avšak nežidia ho nesmeli čítať. Náboženské úkony sa mohli robiť len v budovách, ktoré nevyzerali ako synagógy, tie bolo treba upraviť tak, aby vyzerali ako iné budovy, vydal sa zákaz na rituálne porážky, obmedzilo vzdelávanie. Židia nesmeli mať zbrane, rádiá, nesmeli riadiť motorové vozidlá, loviť ryby, obmedzilo sa im cestovanie. Nesmeli mať obrazy, respektíve sochy významných národných a štátnych dejateľov, ani štátne znaky a zástavy, nesmeli vlastniť fotoaparáty, ďalekohľady a gramofónové platne s národnými piesňam. Kedykoľvek mohli byť vypovedaní z bytu. V Kežmarku sa takto zhabalo 101 rádií, 15 písacích strojov, 20 fotoaparátov a ďalekohľadov.

2. časť – majetkoprávne postavenie Židov v zmysle pozbavenia všetkého hnuteľného i nehnuteľného majetku – obmedzenie v nadobúdaní vecných práv a živnostenských oprávnení: Židia a združenia nemohli vlastniť nehnuteľnosti, nesmeli zakladať, získavať a preberať priemyselné, obchodné alebo živnostenské podniky, obmedzila sa im voľnosť nakladať s majetkom – na všetky úkony bolo potrebné povolenie Ústredného hospodárskeho úradu.

3. časť – prevod židovského majetku do árijských rúk (arizácia) – podniky sa museli označiť ako „Židovský podnik” alebo „Podnik pod dočasnou správou”. Všetok nehnuteľný majetok sa stal vlastníctvom Slovenského štátu. Ústredný hospodársky úrad mohol uvaliť dočasnú správu na domový majetok Židov a židovských združení – dočasným správcom mohol byť slovenský občan – nežid.
Zvláštne miesto v nariadení 198/1941 mali paragrafy 255 a 256, ktoré umožňovali prezidentovi republiky udeliť židovským občanom úplnú alebo čiastočnú výnimku spod Židovského kódexu. Kancelária prezidenta tento skutok nerobila len tak nezištne, ale za udelenie výnimky vyberala poplatok priamo úmerný majetku židovského žiadateľa. Jedno je však isté, že tisícky žiadostí bolo zamietnutých.

Slovenská vláda na čele s premiérom Tukom sa rozhodla Nemcom ponúknuť všetkých slovenských Židov „na práce“. Nemci súhlasili so slovenským návrhom za dvoch podmienok:
1. slovenská vláda pozbaví všetkých deportovaných Židov slovenského občianstva,
2. za každého deportovaného Žida zaplatí Ríši 500 ríšskych mariek.
Od marca 1942 začala deportácia Židov nie na avizované práce, ale do koncentračných táborov. Dňa 25. marca 1942 odišiel prvý transport mladých dievčat a žien zo železničnej stanice v Poprade. Z Kežmarku odišiel prvý transport podľa kroniky miestnej železničnej stanice dňa 28. marca 1942, hoci zoznam bol spísaný o deň skôr. Transport končil v Osvienčime. Do 30. augusta odviezli z Kežmarku a okolia vyše tisíc Židov.
Po vojne sa do Kežmarku vrátilo len 95 Židov.
Nora Baráthová