Aktuality

Domov dôchodcov je pre nich druhou rodinou

Najkrajšie sviatky roka prežili viacerí seniori v Zariadení pre seniorov a Zariadení s opatrovateľskou službou v Kežmarku. Navštívili sme ich pred týmito sviatkami a bilancovali spoločne nielen minulý rok. Aký je život v domove dôchodcov?

Príbeh Jána Zemjaneka

Narodil sa za Magurou vo Veľkej Lesnej, osem kilometrov od Červeného Kláštora. „Keď som zmaturoval, aj to s veľkou ťažkosťou, lebo otec bol roľník a neurodili sa zemiaky a neodovzdal čo mal, tak mu chceli zobrať aj to, čo mal nasadené. On sa postavil, povedal že nie a mňa prepustili zo školy. Ujo bol v Svobodovej armáde, mal 255-ku, a nejako vybavil, aby som zmaturoval. Chcel som ísť aj na vysokú školu, na matematiku, to je môj koníček, lebo som sa ju nikdy nemusel učiť, mne stačil výklad a hneď som jej rozumel,“ spomína Ján Zemjanek. No na vysokú školu ho však napokon nezobrali.

Za Magurou nebola žiadna práca, len na poli a robili nábor z fabriky Tesla Liptovský Hrádok, lebo sa tam práve postavila fabrika. Na tie pomery sa tam zarábalo asi osemsto korún a Liptáci boli v lesoch zvyknutí na 1 200 korún, tam boli lesné závody a zarábalo sa tam ďaleko lepšie, a tak mladík spod Tatier prijal túto ponuku. „Liptáci nechceli ísť robiť do Tesly, tak museli robiť na Spiši až po Plavnicu. Spoza Magury a okolia prišlo vyše 200 ľudí a medzi nimi som bol aj ja. Nemali účtovníkov, tak dúfali, že si zvyknem na to, no pre mňa to nebol žiadny problém. Tými dverami, čo som vošiel do fabriky, tak tými istými dverami som vyšiel z fabriky v dôchodku. Celý život som robil účtovníka,“ povedal Zemjanek, ktorý mal pod sebou najviac ľudí, vtedy 14. Potom, už keď bola lepšia technika, to klesalo, ale Tesla si zachovala tak okolo 3000 ľudí, na tie pomery to bolo podľa jeho slov vynikajúce.

V práci skončil tesne po Nežnej revolúcii. „Ja som už bol ku koncu roboty, lebo mám teraz 88 rokov a už vtedy som išiel do dôchodku, v roku 1993. Vo fabrike, môžem toľko povedať, že ma odmenili. Lebo som nemohol mať plat ako inžinier. Vysokú školu som mal bez titulu, tak sa robilo niekedy. Tí, čo boli odborníci, ale politicky nespoľahliví. Ja som celý život bol vedený týmto spôsobom. Vtedy mi zvýšili 1 500 korún hneď po revolúcii, čiže snažila sa nová garnitúra odmeniť. Ale to, čo som celý život nedostal, tak to už si nikto nemôže nárokovať,“ spomína na posledné dni v práci.

Medzi jeho koníčky v Zariadení pre seniorov (ZPS) patrí záhradka. „Sadím také veci, ktoré sa využívajú len tu a kvety do kaplnky i na vrátnicu. Zásobujem ich celý čas. Keď som prišiel sem, tak sa ma spýtali, v akej skupine chcem robiť, čo ma zaujíma,“ hovorí o svojom koníčku Zemjanek. V ZPS majú viacero skupín, ako sú stravovacie, kultúrne a podobne. Každého čo zaujíma. „Ja som hneď povedal, že čo mňa zaujíma, tak to mi neviete zabezpečiť. Mal som skoro 40 rokov záhradku, naučil som sa to i to. Spýtali sa ma, či sa viem starať o stromy, povedal som im, že viem prerezávať všetko. Tak sme začali gazdovať i tu, v roku 2018,“ hovorí o splnenej požiadavke pán Ján.

V ZPS sa zväčša hovorí nárečím, či už spišsky alebo goralsky. „Máme tu jednu pani, ktorá je narodená v roku 1929 a je staršia ako ja. Niekedy sme kravy pásli a z Haligoviec tu máme ďalšiu osobu,“ povedal Zemjanek.

Ján Zemjanek mal v ZPS aj manželku. Žili spolu 65 rokov aj 4 mesiace. „Ku koncu života dostala Parkinsona a bola v poslednom štádiu, tak už bola potom len na „doliečováku“ Musela byť preradená do Ľubice, no a v ten deň, keď sa „doliečovák“ končil, na obed ju mali doviezť, ale do Ľubice ju doviezli až okolo tretej, a tam žila tri hodiny a zomrela,“ spomína s láskou Ján a pokračuje: „Môžem povedať, že keby som mal byť doma sám, neviem, ako by to bolo. Nerád varím. Mali sme tri deti, jedno zomrelo a dve žijú. Dcéra býva v Chorvátsku, tam sa vydala, a syn v Prahe.“

 Príbeh Petronely Kobzovej

Vyrastala v Slovenskej Vsi. Vydala sa do Kežmarku za Kobzu a bývali v Pradiarni. Potom ju syn zobral do Bratislavy bližšie k sebe – lebo manžel bol chorý. Jeden syn jej zomrel – havaroval. „Chodiť sem z Bratislavy je diaľka, tak ma zobral k nemu, že mi pomôže, keď musím ošetrovať manžela. Potom sme nakoniec išli aj do domu dôchodcov v Hrohovciach, tam boli Maďari. Ani tam nebola slovenská škola, ale všetko maďarské, to bolo medzi Šamorínom a Dunajskou Stredou – taký súkromný kaštieľ je tam. Bol tam len tri týždne, vo štvrtok ho zobrali už do nemocnice a tam zomrel,“ spomína Petronela a pokračuje: „Pobudol tam jeden necelý mesiac a hneď v tom roku zomrel. Potom som bola ešte rok tam.“

Náhodou išli na Všetkých svätých do Kežmarku, keď povedala synovi: „Poď, ideme sa sem pozrieť, tu som vyrastala a je tu náš domov.“ Išli sa pozrieť do ZPS a pani riaditeľka súhlasila. „Vravela som jej, že by som chcela aj sociálne zariadenie mať, lebo tam v Hrohovciach som mala. Pani riaditeľka hovorila, že si musím počkať. No tak som počkala, v marci 2017 som prišla sem. Prešlo päť rokov a je mi tu veľmi dobre, žijem tu, som spokojná,“ hodnotí Kobzová.

Pani Kobzová nám bližšie opísala i komisie. „Napríklad taká stravovacia komisia sa zaoberá sťažnosťami, ak nejaké sú, povieme im a napraví sa to. Máme aj kultúrnu komisiu, chodíme na krúžky a ja chodím každý deň. Každý týždeň v stredu máme pečenie – pečieme tam koláče. Potom sa ide do zasadačky a rozdá sa každému, no kto nepríde, tak nemá ani kávu, ani koláč. Doobeda máme napríklad aj výtvarný krúžok či logický. Navštevujem ich pravidelne. Máme dve krúžkové vedúce – Nelka Pacanová a Gabriela Mašonková. My sme ten náboženský krúžok, čo Pacanová robí, takže sa chodíme aj modliť do kaplnky dvakrát v týždni ruženec. Každú nedeľu máme omše a aj v prvé piatky. Evanjelickí veriaci majú v utorok raz v mesiaci Služby Božie. Povedali nám, že budú aj gréckokatolícke liturgie, predtým sem chodil jeden kňaz. Zväčša sú tú veriaci ľudia. Sú aj výnimky, ale tí nechodia ani na krúžok, ani nikam,“ povedala Kobzová.

V roku 1995 jej starší syn havaroval a zomrel. A tak sa vrátil druhý syn naspäť. Je v Bratislave ďalej a je chemik, druhý syn bol elektrotechnik. Obidvaja boli v Bratislave a rodičia v Kežmarku. Manžel pani Kobzovej mal tú istú chorobu ako manželka pána Zemjaneka – Parkinsona.

V ZPS prežili obaja aj pandémiu. Ťažké bolo pre nich to, že museli sedieť zatvorení v budove. „No máme aj balkóny (smiech). Mohli sme sa nadýchať čerstvého vzduchu, rozhýbať sa. Ja som sa bála, som veľmi háklivá, na mňa sa všetko nalepí. Tak sme sa toho stránili, ako sa dalo,“ povedala Petronela.

Podľa jej slov sa aj Kežmarok mení k lepšiemu. Vonku z areálu ZPS už nechodí. „Predtým som ešte zašla, lebo som si mohla hocikde sadnúť a odpočinúť, ale teraz sa už obávam.“