Aktuality

Tému kežmarských podzemných chodieb sprevádza množstvo legiend. Ale aj strohých faktov

Ilustračný obrázok

V našom periodiku sa z času na čas objaví text o podzemných chodbách v meste. Samotná téma je bezodným rezervoárom. Čitateľa púta opakovane. Nie je za tým však len pomyselné rúško tajomstva. K téme má čo povedať – a vôbec najfundovanejšie – dôkladný archeologický výskum.

 

Mravenisko v kežmarskom podzemí?

Majú sa nachádzať pod historickými dominantami mesta, významnými pamiatkami, meštianskymi domami a azda najviac v okolí Kežmarského hradu. Chodby vedúce do hlbších, či menej hlbších útrob zeme. Spomínajú na nich pamätníci, šušká sa o nich množstvo legiend. Nie nadarmo dostali prívlastok tajné.

Zväčša sa Kežmarčanom a ľuďom z okolia pri spomenutí chodieb vybavia rôzne mýty – často výskumom nepotvrdené. I keď jestvujú lokality, kde sú chodby skutočne zdokladované, spravidla až tak nenadchnú. Tie najsenzačnejšie legendy sa plynulo prelínajú so žánrom fantasy. Hovoria napríklad o podzemnej chodbe smerom do Strážok. Po nej mali vraj jazdiť kone ťahajúce koče. Najdivokejšie z týchto hypotéz dokonca hovoria o údajnej a podobnej chodbe medzi Kežmarkom a Levočou, či Spišským hradom. Slovo údajnej je v tomto kontexte kľúčové.

Z prijateľnejšieho súdka

Menej odvážne dohady hovoria napríklad o chodbe vedúcej z Kežmarského hradu smerom na Jeruzalemský vrch, o prepadnutom chodníku vedúcom do podzemnej chodby za hradom či o chodbe z radnice ústiacej za mestskými hradbami. Traduje sa aj o chodbách pri dnes už neexistujúcom mestskom opevnení.

Umiernenejšie teórie sa k podzemným chodbám stavajú triezvejšie. Sčasti im dal za pravdu aj archeologický výskum. Šlo väčšinou o chodby, ktoré viedli popod meštianske domy a poväčšine ústili pri studniach, či hospodárskych budovách. Niektorí mešťania ich mali navzájom prepojené. Sú potvrdené prípady, kedy sa nimi v minulosti mali ľudia dostať do bezpečia, alebo sa v nich hrali deti. Hlavne pre ne boli zaujímavé tzv. klenbičkové chodbičky, ktoré mohli súvisieť aj so starou kamennou kanalizáciou pretínajúcou rôznymi smermi podzemie mesta.

Posledné slovo má dôkladná archeológia

V tejto rovine sa k teóriám vyjadrila Marta Kučerová, archeologička z Múzea v Kežmarku. Potvrdila, že časť chodieb sa podarilo objaviť vďaka archeologickému výskumu. Dnes sú už však vo veľmi zlom stave, čiastočne zasypané alebo zabudnuté. Ide o chodby obyčajne obslužného charakteru. Často slúžiace ako kanalizácia alebo rôzne priechody v suterénoch meštianskych domov.

Kučerová existenciu tajných chodieb nevylučuje. Napokon, ich prípadný objav by bol významný. Z doterajších výskumov však skôr zastáva pesimistické stanovisko – založené na overiteľných údajoch. Tie vyplynuli z niekoľkých archeologických výskumov, na ktorých bola účastná.

Napokon môžeme zhodnotiť, že divoké teórie o dlhokánskych chodbách nemajú základ v realite. Nejde pritom však o hoaxy či konšpirácie, ale skôr o legendy a neškodné senzácie. Kučerová podotýka, že tajné chodby sa najviac spájajú s rodinou Thökölyovcov, teda s obdobím novoveku. Zároveň skonštatovala, že ak by mali ľudia v minulosti vytvoriť toľko chodieb, koľko tvrdia legendy, nevenovali by sa ničomu inému, než len ich výstavbe a náročnej údržbe.

Kristián Krempaský, foto: Múzeum v Kežmarku