Aktuality
Aktuality
Futbal bol jeho srdcovka
V júni nás opustil Jozef Cigal, rybár, poľovník, futbalista, amatérsky ornitológ, ale aj prispievateľ do Novín Kežmarok. Viac o ňom nám prezradila jeho neter Zuzana Bialková.
Jozef Cigal mal ukončené učňovské vzdelanie v odbore pečiatkár. Svoju prax vykonával u pána Fridmana. Po mnohých rokoch v pečiatkárni, kedy toto remeslo začalo zanikať, zmenil zamestnanie a nastúpil na pílu v Kežmarku ako kurič, kde pracoval až do dôchodku. „Celý život bol vášnivým rybárom, chodil po súťažiach. S kamarátmi poľovníkmi chodieval na poľovačky, a mnohí si ho ešte určite pamätajú. Ďalšou jeho vášňou bol šport, hokej, volejbal, basketbal ale najmä futbal, ktorého výsledky vždy zdieľal s mojim ockom. Pravidelne si telefonovali, počas zápasov, alebo si mnoho z nich pozreli spolu, komentoval ich, rozoberali spolu chyby, ale aj úspechy hráčov či futbalových klubov,“ spomína Zuzana, ktorá zároveň priznala, že sa veľmi tešil a dohadoval sa s jej ockom, kedy začnú hrať tretiu ligu v Kežmarku, a že budú chodiť na zápasy, no osud to zariadil inak.
Tretia futbalová liga bola jedným z jeho splnených snov
Mal neskutočnú pamäť na mená hráčov a klubov, pamätal si výsledky zápasov, kto proti komu hral. „Brat si spomína, keď mu doniesol strýko jeho prvú hokejku od Tibora Brayera. Miloval prírodu, do ktorej chodieval vždy, keď mu to čas dovolil, do posledného dňa. Vedel si vychutnať to ticho a prechádzky len tak,“ spomína Zuzana. Pán Cigal pozeral veľa dokumentárnych filmov o prírode a zvieratách. Každý rok v lete boli spolu na rodinnej chate. Nadovšetko mal rád deti, ktorým sa venoval tak, ako svojej rodine, keď deti ešte boli malé a prišli ku babke do Kežmarku. „Vždy nám rozprával príhody z poľovačiek, najmä keď ulovili diviaky. Každý deň sme pred spaním napäto počúvali rozprávky a príbehy. Verte mi, bolo ich veľmi veľa,“ spomína s úsmevom Zuzana.
Veľmi rád čítal, nikdy uňho doma nechýbala nová kniha, či už z obchodu alebo z knižnice, ktorá ho zaujala. „Nikdy nezabudnem, keď ešte na základnej škole bolo každý rok povinné čítanie a strýko mi vždy pomohol napísať čitateľský denník tým, že aj on si tie povinné knihy vždy prečítal a napísal obsah z tej ktorej knihy,“ spomína.
Bicykel vymenili za kopačky a ešte aj remizovali
Jozef Cigal sa s Novinami Kežmarok podelil so spomienkami na úsmevnú príhodu, ktorá sa stala na cyklistických pretekoch v roku 1959.
„Posledná etapa cyklistických pretekov končila na futbalovom štadióne Tatrana Prešov. Pred príchodom cyklistov sa mal hrať medzinárodný zápas medzi Tatranom Prešov a anglickým Ipsvitsch town. Na poslednú chvíľu Angličania oznámili, že do Prešova neprídu. Prešovskí funkcionári poslali naše mužstvo Slavoj Kežmarok, aby nahradilo Angličanov. Diváci na štadióne o tom neboli informovaní. Prvoligový Prešov klub z Kežmarku podcenil. Kežmarčanom sa darilo a pred polčasom viedli 2:0. Prešov neskôr vyrovnal na 2:2. Bolo to veľké prekvapenie o ktorom informovali československé denníky. Po skončení zápasu prešovskí diváci medzi sebou rozprávali: „Tí Angličania sú nejako čudní, keď medzi sebou rozprávajú slovensky.“ V roku 1959 hral Kežmarok tretiu najvyššiu súťaž v Československu. Kežmarok hral s mužstvami: Púchov, Považská Bystrica, Martin, Dukla Žilina, Ružomberok, Humenné, Bardejov a Vranov nad Topľou. Strelcami gólov v remizovanom zápase boli za Kežmarok Tenkáč a Kufa,“ doniesol na papieri napísanú spomienku do redakcie Jozef Cigal.
Každý rok ohlasoval prílet bocianov
Bol aj chovateľom holubov a zajacov. Z príletu bocianov sa viaže neteri Zuzane táto príhoda: „Každý rok sme si volali či už k nám prileteli bociany, koľko mláďat majú, či už lietajú, alebo kedy odleteli. Z mojej kancelárie som vždy mala parádny výhľad na bocianie hniezdo. Vždy, keď mala bociania rodinka niečo nové, tak som to rozprávala strýkovi. Prvýkrát, keď mali mláďatá a učili sa lietať, dala som každému meno.“
Bol aktívnym až do svojich 80-tich rokov. „Každý z nás ho poznal inak – niekto ako tichého a premýšľavého človeka, iný ako vtipného spoločníka, milovníka futbalu, prírody s veľkým srdcom. No všetci sa zhodujeme na jednom: Strýko Dodo bol človek, ktorý vedel milovať, pomôcť a podporiť,“ zakončila Zuzana. V jeho živote boli chvíle radosti aj bolesti, no nikdy nestratil dôstojnosť, láskavosť a silu.
Ondrej Miškovič, foto: archív rodiny Cigalovej