Aktuality

Ján Zoričák: Kežmarok bol pre mňa ako iný svet, kde je veľa všelijakých možností

19_Zoricak_3500_OM

Osobnosťou festivalu EĽRO je v tomto roku Ján Zoričák. Remeselník, ktorého korene siahajú do goralského Ždiaru, sa nadchol pre energiu skla. V rozhovore nám prezradil viac o tom, čo ho priviedlo ku sklárstvu a čo preňho samotný festival znamená.

 

Pán Zoričák, ako by sa dala v skratke zhrnúť vaša doterajšia biografia?

Som rodák spod Belianskych Tatier zo Ždiaru, kde som začal ochutnávať život pred osemdesiatimi rokmi. Stredoškolské roky som strávil v Železnom Brode. Hravosť skla si ma tu úplne podmanila a neskôr som pokračoval v štúdiu na vysokej škole  v Prahe, kde som sa venoval umeleckému sochárstvu so zameraním na sklo. Postupne som okúsil rôzne chute jeho krásy, ale i občasné zrady, jeho možnosti i fyzikálne zákonitosti. Energia skla ma nadchýna dodnes. Sklo obohatilo môj život, nakladám ho do pecí, vyberám hotové výrobky, brúsim ich, je to taký princíp hry, dávam životný lesk tomu, čo je v sochách ponorené, čo si v nich nehybne pláva, usporiadane oddychuje, priťahuje pozornosť ľudí. Rád pečiem tie sklenené koláče.

Celý môj život sa striedali náročné kroky  a šťastné náhody.  V roku 1970 som sa so svojou rodinou usadil pod Savojskými Alpami vo Francúzsku, kde žijem a tvorím. Moji synovia sa narodili tu, založili si svoje rodiny a ja sa teším z vnučky a vnukov, to sú neopakovateľné úspechy. Som spoločenský tvor, v mojom dome je stále veľa návštev, ktoré prichádzajú so svojimi tichými posolstvami a úprimným záujmom o moje sošky. Teší ma to. Rovnako rád sa vraciam späť pod Tatry, hoci tie kroky sú trochu pomalšie.

 

Čo pre vás znamená tvoriť a aká emócia pri tom u vás prevláda?

Dnes sa mi už ani nechce veriť, že som bol malým a zvedavým chlapcom, ktorý sníva, túži sa pozrieť kdesi hore veľmi ďaleko, kde je to tajomné, nepoznané, fascinujúce, očarujúce, a to nekonečno, snovosť, mystérium ma stále inšpiruje, napĺňa radosťou, vášňou a chuťou ešte sa nejako dotknúť univerza, hviezd, sadiť nebeské kvety, vysielať signály a poslov  do vesmíru, navštevovať exoplanéty, skúmať energie, preniesť tento príbeh do sklenenej plastiky,  prenechať ho interpretácii a fantázii ľudí, nech si dotvoria svoj unikátny príbeh. Dráma, napätie, odhaľovanie a posúvanie hraníc, sloboda, náhoda, občas aj zákernosť skla, vedecké poznatky, svojské plynutie alebo neplynutie času ma stále uchvacujú a lákajú. To všetko je plnkou mojich koláčov.

 

Ktoré dielo je pre vás najväčšie a na ktoré máte špecifické spomienky?

Nie je jednoduché uprednostniť jedno dielo, jeden z tých koláčov, ako o nich rád hovorím. Špecifickú príchuť má pre mňa Arktický kvet, ktorý som nielen vypestoval v mojom ateliéri, ale spolu s ním som sa vybral zasadiť ho na severný pól. Bola to neuveriteľná ľudská i umelecká skúsenosť.

 

Čo pre vás znamená mesto Kežmarok?

Kežmarok bol pre mňa ako iný svet, kde je veľa všelijakých možností. Nebolo bežné dostať sa do mesta, pre ľudí z nášho roľníckeho prostredia to bola príležitosť prilepšiť si, ponúknuť na trhoch niečo z vlastného dvora a zarobené peniažky použiť na nevyhnutné veci pre  rodinu. Z toho sa ušlo niečo aj nám deťom. Skutočne to bol veľký svet, obchod, stretnutie s históriou, novým prostredím a ľuďmi. Inšpirácia na nezaplatenie.

 

Ako hodnotíte festival EĽRO a čo hovoríte na uchovávanie tejto tradície?

Je to fantastický festival v úžasnom prostredí s inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí  sa starajú o to, aby tradícia a remeslo  mali stále svoje miesto v našom prostredí, aby sme nezabudli, kde sú naše korene, aby sme nielen nezabudli, ale boli skutočne hrdí na to, čo vieme a  dokážeme uchovať. Napĺňa ma to radosťou a nádejou, že dôležité a zmysluplné veci sa len tak nestratia, že naša stopa povedie aj ďalšie generácie  Sám sa stále držím  tohto starosvetského zvyku – pracujem a mám to rád.

 

Ondrej Miškovič, foto: archív Jána Zoričáka