Aktuality

Kláštor nad Kežmarkom stojí už 20 rokov

15

Od posvätenia Kláštora Ježiša Krista Vykupiteľa sveta 17. júla 2005 ubehlo už 20 rokov. Aktuálne sa v kláštore nachádza desať sestier a dve novicky – čakateľky na večné sľuby. Hlavným poslaním redemptoristiek je byť jasným a žiarivým svedectvom Božej lásky, a to sa dá iba v spoločenstve. Viac nám v rozhovore prezradila sestra Eva Hanušová.

Pôda pod nohami
Kláštorná kronika zachytáva deň posvätenia kláštora takto: „Okolo 14. hodiny boli hostia už takmer všade. Po ceste vedúcej do kláštora išli celé zástupy. My sme na to hľadeli s veľkým dojatím. Akosi sme vnímali, že na tomto mieste sa Boh chce ozaj dotýkať svojho ľudu. Samotná slávnosť sa začala o 15. hodine. Spolu so spišským diecéznym biskupom Mons. Františkom Tondrom slávilo svätú omšu 45 kňazov zo Slovenska a Poľska a štyria diakoni. Biskup spieval posväcujúcu modlitbu: „Nech je tento oltár sviatočným stolom, ku ktorému sa budú náhliť Kristovi spolustolujúci, aby na teba zložili svoje starosti a ťažkosti a načerpali novú silu na ceste životom … Nech je tento oltár miestom pokoja…“ Sestra Eva Hanušová dopisuje spomienkami kroniku a pokračuje ďalej: „Tejto vznešenej chvíli však predchádzali dva roky intenzívnych stavebných prác, na ktoré sme dohliadali ešte z nášho poľského materského kláštora v Bielsku-Białej. Každý mesiac sme prichádzali na obhliadku stavby a tiež preto, aby sme sa postupne zoznamovali s prostredím, ktoré bude naším domovom. Náš definitívny prechod z Poľska na Slovensko sa udial 17. mája 2005. Ráno sme vyrazili z kláštora v Bielsku a večer o 20.20 hodine sa naše nohy ocitli na pôde nášho nového domova. Presný výraz je „pôda“, pretože v tom čase v kláštore ešte neboli podlahy a mnohé ďalšie veci. V priebehu dvoch mesiacov sme žili na stavenisku, ktoré sa rýchlo menilo na obývateľný priestor – veď to bolo treba stihnúť do 17. júla,“ spomína sestra redemptoristka.

Kláštor sprevádza život Jána Pavla II.
Sedem zo sestier, ktoré sú práve v kláštore, patrilo do zakladajúcej skupiny a ďalšie tri sestry vstúpili už priamo do kežmarského kláštora. Takže to bolo dôvodom prísť a založiť kláštor spolu. Prvé roky rehoľnej formácie v nich zanechali veľký obdiv voči sv. Jánovi Pavlovi II. „Žili sme neďaleko jeho rodiska – Wadowíc, a preto bolo pre nás osobitným darom, že základný kameň kláštora požehnal práve on 13. septembra 2003 v Rožňave. Do kláštorného múru sme ho slávnostne vložili 7. novembra 2004. Dekrét Apoštolskej stolice schvaľujúci zriadenie nášho kláštora je datovaný na 2. apríla 2005, čiže na deň odchodu Jána Pavla II. do domu Otca. Azda aj takto nám chcelo dať ,nebo´ znamenie, že jeho príhovor nás bude naďalej sprevádzať,“ opisuje sestra Eva.

Domov aj škola modlitby
Kláštory redemptoristiek majú byť školami modlitby – nie však teoreticky, ale prakticky. „V priebehu dňa sa šesťkrát spolu modlíme liturgiu hodín, čiže žalmy prostredníctvom ktorých posväcujeme čas – ráno, poludnie, večer, ba aj noc. Náš kostol je stále otvorený, naše modlitby sú verejné a prístupné pre každého, kto stisne kľučku kostola a vstúpi dnu a to nielen do materiálneho priestoru, ale predovšetkým do priestoru viery, ktorá robí nemožné možným, ktorá mení srdce modliaceho sa človeka, ako aj toho, za koho sa prihovárame. Toto je najťažšia a zároveň najväčšia zmena, aká sa môže pod nebom udiať,“ priblížila sestra Eva.
Zároveň je možné prísť k sestrám na osobný rozhovor, na dlhší aj kratší duchovný pobyt. Všetko záleží od osobných potrieb človeka. „Sme tu pre ľudí, aby mohli prísť a zložiť svoje bremená, ako nás k tomu pobáda Biblia: Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon (Gal 6, 2),“ zakončila odkaz pre všetkých hľadajúcich Eva, sestra z kežmarského kláštora, ktorý tu stojí už 20 rokov.

Text a foto: Ondrej Miškovič