Aktuality
Aktuality
V spomienkach na Milana Križana
V roku 1967 sa mierne zdvihla v Kežmarku hladina zvedavosti. Od toho roku sa hlavne v blízkosti hradu, ale aj pri iných pamiatkach pohyboval vyšší muž v elegantnom oblečení, plný úsmevu i príhovorov. Všímali si ho hlavne mladšie i staršie ženy, ba i maličké deti pribiehali k nemu. Ešte zaujímavejšie bolo, keď dotyčný pán chodil aj po rozbitej streche hradu alebo sa stratil v hradnom podzemí… Prečo?
Päťstoročný kežmarský hrad práve prechádzal generálnou opravou – v novších časoch pristavali k nemu nevhodné budovy, rozdrobili interiér… Rekonštrukčné práce nemohli samozrejme začať bez projektov. Ten záhadný pán, ktorý často prichádzal z Bratislavy do Kežmarku, bol inžinier architekt Milan Križan, ktorého priatelia volali Maxo. Mal už skúsenosti s rekonštrukciami starých ulíc v Bratislave, Banskej Štiavnici aj inde, a to vedenie mesta Kežmarku nesmierne zaujalo. Keď vie projektovať, čo znamená kriesiť staré budovy i hrady, nepustíme ho z Kežmarku len tak. Je tu viac historických budov čakajúcich na opravu: starobylé lýceum, reduta, ba aj radnica. Takže inžinier Križan by sa mohol dať do ďalšej viacročnej práce.
A tak sa aj stalo. Oprava hradu trvala nekonečne dlho v rokoch 1962 – 1985, ale Ing. Križan nebol s výsledkami prác spokojný. Dovolil si to povedať aj na kolaudácii pred všadeprítomnými straníckymi funkcionármi, že podľa jeho projektov sa napr. nezastrešila jedna z hradných veží, nedokončilo predbránie, odflákalo parkovisko pred hradom, atď. Príamo povedal, že keby stavbári pristupovali poctivo k svojej práci, nemusela oprava hradu trvať tak dlho a mohla byť aj lacnejšia.
Z generálnej opravy reduty mal Ing. Križan väčšiu radosť. Podľa jeho projektov z roku 1968 sa reduta prepojila na východnej strane s priľahlým stredovekým meštianskym domom. Zo západnej strany sa pristavala nová budova – akoby pokračovanie reduty, kde boli obchodné miestnosti a kancelárie. Oprava prebehla na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia.
Budova lýcea nebola rozšírená, ale staticky zabezpečená, z novodobých úprav sa odstránili steny malých bytov, aby interiér dostal pôvodný vzhľad.
Oprava lýcea trvala v rokoch 1971 – 1973.
Ing. arch. Milan Križan nebol len architekt, ale aj kresliar, maliar, grafik a textilný výtvarník (mal aj samostatné výstavy). Narodil sa v Banskej Bystrici 30. októbra 1928. Po matúre vyštudoval v Bratislave Slovenskú vysokú školu technickú, odbor architektúra a pozemné staviteľstvo. Po skončení štúdií nastúpil do bratislavského Stavoprojektu – pracoval v ateliéri, ktorý sa zaoberal rekonštrukciou stavebných pamiatok. Jeho vzťah k pamiatkam umocňovalo aj manželstvo s umeleckou historičkou Mgr. Evou Križanovou (1932 – 2021), ktorá tiež napísala niekoľko štúdií o Kežmarku. Reštaurovaniu obrazov sa venuje aj jeho dcéra Zuzana, akademické maliarka.
Prečo táto spomienka? „Maxo“ nás opustil 24. júla 2025 vo veku nedožitých 97 rokov. Ale jeho práca ostala živá práve v kráse „vzkriesených“ kežmarských pamiatok.
Nora Baráthová, foto: archív rodiny Križanovej