Aktuality

Hroby vojakov prvej svetovej vojny na Starom historickom cintoríne

04

V novembrovom čísle Novín Kežmarok sme sa dočítali o storočnom epitafe v Novom evanjelickom kostole. Dnes si predstavíme vojakov, ich mená, ktoré sú zapísané na doskách pamätníka a zároveň majú náhrobky na tunajšom historickom cintoríne.

 

Doteraz sa podarilo identifikovať sedem hrobových miest obetí prvej svetovej vojny. Jedno z nich slúži ako symbolický hrob.

 

Vojaci z prvej svetovej vojny

 

Jednou z prvých obetí bol Georg Gretzmacher (1886 – 1914). Všeobecný kežmarský, okresný aj lyceálny lekár narukoval na front ako vrchný lekár c. a k. armády. Pôsobil v okolí mesta Ľvov. Neľahko znášal pobyt na bojisku, kde žil v strachu a denne videl hrôzy bitiek. Nervové vypätie a tuhé fajčiarstvo prispeli k zhoršeniu srdcovej choroby. V zlom zdravotnom stave ho previezli do nemocnice v Krakove, kde podľahol srdcovej slabosti.

Onedlho ho nasledoval Andreas Koromzay (1880 – 1914), vyšší úradník firmy Karl Wein. Rezervný poručík 16. pechotného pluku bojoval na srbskom fronte, absolvoval ťažké bitky v okolí Valjeva. Odtiaľ zabezpečoval prevoz ranených a chorých vojakov do Budapešti a Viedne. Počas cesty sám ochorel a nemoci podľahol. Pochovali ho v rodinnej hrobke, kam štyri roky po uzavretí mieru uložili pozostatky Friedricha Zubera (1893 – 1916). Nádejný lekár pôsobil ako sanitárny kadet do 13. práporu poľných poľovníkov. V Haliči ho ranili, počas rekonvalescencie pomáhal v kežmarskej vojenskej nemocnici. Po uzdravení ho vyslali do Besarábie a povýšili na sanitárneho práporčíka. Dňa 10. júna 1916 ho zasiahla rana do brucha pri ošetrovaní ranených vojakov a prevŕtala mu črevá na troch miestach. Absolvoval síce operácie, no záchrana bola márna.

Za nešťastnú sa dá označiť smrť pánskeho krajčíra Juliusa Wallentina (1871 – 1916). Skôr, než odišiel na skutočné bojisko, absolvoval vojenské cvičenia v Košiciach. Počas príprav sa nakazil chrípkou, ktorá prerástla do zápalu pľúc, čo sa mu stalo osudným.

V závere vojny zahynul Desider Belóczy (1896 – 1918), syn riaditeľa meštianskej a obchodnej školy. Na front odišiel na jar 1915 do 1. jazdeckej delostreleckej divízie. Bojoval na ruskom území, následne ho prevelili do Talianska. V aktívnej službe získal vyznamenania aj hodnosť nadporučíka. Pochovali ho v talianskom meste San Stino di Livenza. Po vojne ho previezli do vlasti a uložili do rodnej zeme.

 

Symbolický náhrobok

 

V záhradke rodiny Kéler stojí v rohu nenápadný náhrobok dvojičiek Stefana (1892 – 1916) a Ladislava. Obaja brázdili fronty Veľkej vojny. Zažili zranenia, získali vyznamenania. Prvý menovaný z tohto besnenia napokon živý nevyšiel. Ešte predtým sa ako nadporučík na prelome rokov 1915/16 ocitol v nemeckom vojsku a dostal rozkaz dobyť so 150 mužmi ruský strelecký zákop frontálnym útokom. Z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť podnikol bočný útok. Výsledkom bolo dobytie zákopu a zajatie 500 Rusov. On stratil iba dvoch ľudí. Nemecký cisár mu za to udelil Železný kríž. Jeho telo odpočíva v cudzine.

 

Povojnová obeť

 

Syn Dr. Vojtecha Alexandra Adalbert (1895 – 1920) bojoval vo vojne ako nadporučík letectva a viac ráz ho vyznamenali. V poslednom roku konfliktu prežil haváriu lietadla, keď sa zrútil na letisku v srbskom Novom Sade. S následkami nehody bojoval dlhší čas, ale podľahol im. Pochovaný bol do rodinnej hrobky.

 

Vladimír Julián Ševc, foto: Michal Podolák