Aktuality

Inšpiratívna pedagogička, ktorá vedie deti k radosti z poznávania

IMG_9496

Lucia Lešková, zo Spojenej školy Hradné námestie 38, učí prváčikov. Koncom januára bola nominovaná na prestížnu cenu Učiteľská osobnosť Slovenska. Nominovali ju rodičia žiakov ako osobnosť, ktorá v deťoch rozvíja potenciál a mení im život. Lucia Lešková sa tak dostala do úzkeho výberu TOP 30 najlepších učiteľov na Slovensku. Kto sa stane víťazom sa verejnosť dozvie v júni. My jej na tejto ceste za ocenením držíme palce!

Rodičia žiakov nominovali Luciu Leškovú už tretíkrát. Dvakrát to síce nevyšlo, no teraz sa inšpiratívna pedagogička dostala do prvého finálového kola. V tom druhom bude odborná porota vyberať 10 najlepších učiteľov, z ktorých nakoniec hlasovanie verejnosti rozhodne, kto sa stane absolútnou Učiteľskou osobnosťou Slovenska. „Nomináciu si veľmi vážim, je to pre mňa  zadosťučinenie. Ocenená som už bola aj v Kežmarku – v ankete Naj učiteľ, dva roky za sebou, v roku 2024 a v roku 2025. Rodičia žiakov ma opätovne nominovali, čo si veľmi vážim. Aj keď ich deti už neučím, lebo sú už piataci, no napriek tomu ma prihlásili do ankety. Váhala som, či nomináciu potvrdím, avšak manžel ma veľmi podporil, vyskúšaj, do tretice všetko dobré. Potvrdzujúci dotazník som vypísala 30. novembra, úplne posledný možný deň a potvrdila,“ uviedla pedagogička.

Dôležité je nielen vzdelávať, ale aj vychovávať

Ako ďalej hovorí, deti neučí len vedomosti, ale hlavne ich berie ako svoje. „Vždy sa snažím deti pekne viesť, nielen vzdelávať ale aj vychovávať a ukázať im správny smer. Myslím si, že v dnešnej dobe je veľmi dôležité spájať učenie s formovaním osobnosti dieťaťa a viesť deti k poznaniu a hodnotám. V minulosti rodičia viac bazírovali na známkach, aby mali žiaci jednotky, teraz je to skôr o tom, aby prváčik rád chodil do školy. Aby sa deti cítili v škole dobre. Mám dobrý pocit, keď ma majú deti radi a rešpektujú ma a nie som pre nich len autorita,“ dodala pani učiteľka.

Prevychovávať nemusí 

Lucia Lešková pripomína, že každé dieťa príde do školy s určitými návykmi a je veľmi náročné zmeniť ich. Vždy sa snaží deti radšej usmerniť, podporiť, aby sa naozaj do školy tešili a aby zo školy odchádzali s niečím obohacujúcim. „Som rada, ak deti prídu domov a povedia: mami, dnes sme sa v škole naučili niečo nové a pani učiteľka nám povedala, že keď chceme všetko dokážeme. Je to veľmi povzbudzujúce. V škole si deti každý deň po pozdrave vešajú štipčeky na pohodomer (pohodový meter, ktorý odráža ich aktuálnu náladu – pozn. redakcie), tak sa ich vždy pýtam, prečo si dali čierny štipček,“ dodáva pedagogička. A dostanem  hneď aj odpoveď, že dieťa sa napríklad len zle vyspalo, alebo mu je smutno za mamkou. Od farby pohodomeru sa odráža aj vyučovanie. V rámci novej kurikulárnej reformy majú v škole aj ranné kruhy, kedy si v triede rozoberú, aký mali deti víkend a aké majú pocity. „Sadneme si na podložku, rozprávame sa ako sme trávili víkend a navzájom sa počúvame. Musím povedať, že to bolo veľmi ťažké naučiť deti na ranný kruh, pretože sa nevedeli počúvať. Vyrušovali sa navzájom a teraz, keď sa na to pozriem spätne, je to lepšie. Každý každého počúva. Podarilo sa to vďaka motivačnej básničke,“ zasmiala sa pani učiteľka.  

Zážitkové učenie

V Spojenej škole Hradné námestie majú na prácu podnetné prostredie a učia zážitkovo. Snažia sa prepájať školské vedomosti s vonkajším životom. Deti tak chodievajú vystupovať do domova dôchodcov,  alebo cez Karpatsko-nemecký spolok s vianočným pásmom do kostola, či na Dni nemeckej kultúry a národnosti. „Neučíme sa len preto, aby sme vedeli niečo zaspievať, ale aby sme básne a piesne vedeli aj odprezentovať, vedeli sa v kostole správať, aby sme ukázali, že niečo naozaj vieme a dokážeme. Za svoju snahu dostaneme potlesk, mamka nám dá pusu, povie, bol si skvelý, robíme to aj pre tento pocit. Verím, že deti sa učia lepšie vtedy, keď vidia, že to, čo robia, má zmysel aj mimo triedy. Keď sa ich učenie stáva súčasťou reálneho života, ich motivácia, sebavedomie a záujem prirodzene rastie. Integrácia kultúry a komunity je preto stabilným pilierom mojej učiteľskej filozofie,“ opisuje vyučovanie v praxi Lucia Lešková.

Každé z detí je výnimočné

Lucia Lešková hovorí, že deti sú ako nepopísaný papier a ich reakcie sú na prvom stupni veľmi bezprostredné a ona je za nich rada. „Keď  odchádzajú na druhý stupeň, tak ten pomyslený papier je už popísaný. Viem, že som deti spoznala, viem, čo dokážu a môžem ich motivovať, aby dokázali viac. Vlievam im nádej, sebaistotu, že to, čo chcú, naozaj dokážu. Snažím sa im vždy hovoriť, že sú výnimočné. Niekto môže lepšie kresliť, spievať, niekto má nadanie na šport a iný má zase radšej slovenčinu ako matematiku. Netreba poukazovať na nedokonalosť, ale  snažiť sa, aby vynikli v tom, v čom sú dobrí. Že si dobrý v slovenčine, super, ukáž čo vieš. Matematiku  teraz necháme odpočívať. Lebo každý je výnimočný v niečom inom,“ pripomína pani učiteľka.

Spätná väzba a spolupráca s rodičmi je dôležitá 

Pedagogička si prácu s rodičmi pochvaľuje a veľmi váži. „V prvom ročníku je spolupráca veľmi dôležitá, pretože dieťa ešte nemá vytvorené návyky. Príde zo školy, musí sa učiť, urobiť si úlohu, prečítať si šlabikár. Je dôležité, aby mu rodič pomohol a keď nepomôže, potom vidíme  ako žiačik postupne upadá. Nestíha spracovať všetky písmenká. V prvom ročníku to ide veľmi rýchlo. Písmenko za písmenkom, čítame, píšeme a precvičujeme,“ vysvetľuje. „Rodičom deti  veľa fotím,  osvedčilo sa mi,  že keď sa deťom niečo podarí, tak im to pošlem. Stačí aj drobná maličkosť ako si napríklad na výtvarnej výchove pomáhajú,“ uvádza.

Digitálna stopa sa prehliadať nedá

Lucia Lešková učí v Kežmarku od roku 2010. Za 16-ročné obdobie vidí rozdiely, aké boli deti v minulosti a aké sú teraz. „Dnešné deti potrebujú mať všetko povedané na rovinu. Musím im povedať  napríklad, vezmi si ceruzku, ideme slabikovať. Slabikujeme. Polož ceruzku, ideme čítať. Keby som to nepovedala, tak by sa s ceruzou hrali a robili čokoľvek. Predtým som taký problém nemala. Položili ceruzu, išli sme čítať. Myslím si, že nepozornosť je spôsobená najmä tým, že žijeme digitálnu dobu. Deti sú menej pozorné, menej sústredené, roztržité. Mobily a digitálne hodinky máme síce zakázané, deti ich môžu nosiť do školy, ale uložia si ich do skriniek a na konci vyučovania ich dostanú. Deti veľa športujú aj rodičia sa deťom venujú, ale digitálnou dobou sme veľmi ovplyvnení. Rovnako aj my ako učitelia,“ priznáva pedagogička.  

Prečo tú prácu robí?

Učiteľstvo je podľa Lucie Leškovej povolanie, ktoré mení svet potichu, ale trvalo. Učiteľský chlebík je naozaj veľmi ťažký, ale stále sa nájdu dôvody, prečo toto poslanie robiť. „Niekedy si po vyučovaní  poviem, že nevládzem, detičkám sa musíte venovať neustále.  Ale potom príde nové ráno a ja si poviem, ideme na to. Prídem do triedy a vidím rozžiarené očká, ktoré čakajú na to, čo sa nové naučia, čo povie pani učiteľka, čím nás dnes prekvapí, tak to mi dáva takú tú silu. A aj to, že deti chodia do školy radi.  Stále ma poteší, keď za mnou prídu aj staršie deti, napríklad piataci. A povedia mi, pani učiteľka, my sme prišli do detskej izby. Alebo mi pošlú vianočný pozdrav, či Valentínku,“ hovorí obľúbená pani učiteľka. Lucia Lešková je učiteľka z vlastného presvedčenia. „Vždy  si hovorím, že budem deťom nielen odovzdávať vedomosti, ale že ich chcem podporovať a povzbudzovať. Moji starí rodičia boli učitelia. Starý otec bol veľmi sčítaný a veľmi láskavý. Tú láskavosť som vraj po ňom zdedila. Možno aj to bolo mojou motiváciou, prečo som sa rozhodla byť učiteľkou. Vždy sa snažím byť milá, láskavá a počúvať deti. Rokmi som sa naučila, že počúvať deti nie z hora, ale znížiť sa k ich tváram a počúvať ich z očí do očí,“ hovorí a zdôrazňuje, že rozhodnutie stať sa učiteľkou prišlo z hlbokého presvedčenia, že v školských laviciach sa nerodia iba vedomosti, ale aj charaktery, sebavedomie, spolupráca, empatia a budúce príbehy ľudí. „Chcela som byť pri tom. Chcela som byť človekom, ktorý dieťaťu otvorí dvere, dá mu odvahu a ukáže mu, že môže dokázať viac, než si myslí. Moje pôsobenie na prvom stupni ma naučilo, že každé dieťa je svet sám o sebe – so svojimi potrebami, tempom, talentom i obavami. Učím všetky predmety, no nemecký jazyk má u mňa osobitné miesto, pretože verím, že jazyk je most k porozumeniu, kultúre a otvorenosti. Treba si vážiť učiteľa, pretože ten otvára bránu do budúcnosti,“ uzatvára inšpiratívna pedagogička zo Spojenej školy Hradné námestie.

Zuzana Dobránszka

Galéria