Vyhodnotenie 61. ročníka Literárneho Kežmarku je úspešne za nami. Oslovili sme odbornú porotu v zložení: Veronika Homolová Tóthová, Rastislav Puchala, Lenka Fábryová a Eva Raffajová, aby nám odpovedali na to ako hodnotia kvalitu zaslaných prác, čo ich prekvapilo v pozitívnom zmysle na literárnych dielach a čo možno zarazilo.
Do 61. ročníka Literárneho Kežmarku sa zapojilo tento rok rekordné množstvo prác – 596 od 233 autorov. Porota mala z čoho vyberať a určite to nemala vôbec ľahké. Vyhodnotenie Literárneho Kežmarku prebehne 1. a 2. októbra s bohatým sprievodným programom.
Porotca Rastislav Puchala (III. kategória stredné školy, kvinta – oktáva 8-ročných gymnázií, poézia a próza a IV. kategória dospelých od 20 rokov/dosiaľ knižne nepublikované práce – poézia a próza): „Na tej pozitívnej strane vidím pri niektorých prácach nesporný talent a až zarážajúcu „predčasnú“ dospelosť 15 až 19-ročných detí. Všeobecne možno konštatovať, že literárne pokusy mladých mali vyššiu umeleckú hodnotu ako tie z kategórie dospelých, navyše je tam perspektíva rozvoja. Prekvapila má takmer všadeprítomná temnota, smútok a ponurosť, ktorými sú prózy predchnuté. Veľmi ťažko sa mi identifikujú skutočné literárne vzory mladých pisateľov, skôr za tým vidím celuloidový svet multiplexov a príbehy z Netflixu a podobných platforiem, čomu nasvedčujú aj farbisté popisy udalostí, ktoré akoby sa pred vami odohrávali na filmovom plátne, ale často je to iba fasáda. Rovnako zaujímavé je aj zasadenie deja, ktoré je podľa mien postáv a kulís veľmi často v cudzojazyčnom, predovšetkým anglosaskom prostredí, čo je asi prirodzené, a nijako mi to neprekáža, len je dôležité, aby mladí autori dokázali takúto porciu zvládnuť a ich príbehy boli uveriteľné, postavy dostatočne plasticky vystupovali z deja a prostredie bolo zachytené autenticky. Takže podčiarknuté, zrátané: odporúčam v prvom rade veľa čítať, vnímať text i svet srdcom a až potom písať. Každopádne, rastie nám nová generácia, ktorá svetu okolo seba rozumie asi lepšie ako my.“
Porotkyňa Veronika Homolová Tóthová (III. a IV. kategória): „Celkovo kvalitu zaslaných prác hodnotím ako dobrú až veľmi dobrú, hoci rozdiely v literárnej zrelosti jednotlivých autorov boli pomerne výrazné. Potešilo ma, že viacerí autori už majú vlastný rukopis a dokážu pracovať s atmosférou, obrazom, kompozíciou, či pointou. Objavili sa práce s výrazným autorským potenciálom aj texty, ktoré dokázali zaujať nielen témou, ale predovšetkým spôsobom jej spracovania. Prekvapil ma najviac asi rozpor medzi veľkým tvorivým potenciálom a nedostatočnou redakčnou prácou s textom. Viaceré práce mali veľmi dobrý základ, ale autor ich nedokázal včas zastaviť a vyškrtnúť to, čo už bolo nadbytočné. Najmä v poézii sa niekedy jedna dobrá metafora stratila medzi ďalšími piatimi. Pri niektorých prózach ma zarazilo aj prílišné vysvetľovanie – autor čitateľovi povie, čo postava cíti, čo sa stalo a čo z toho vyplýva, hoci by oveľa silnejšie bolo nechať ho, aby na to prišiel sám. Za mimoriadne cenné považujem, keď sa mladý autor dokáže nesnažiť iba písať „pekne“, ale má potrebu povedať niečo vlastné. Práve pri takýchto textoch bolo cítiť potenciál ďalšieho literárneho rastu.“
Predseda poroty III. a IV. kategórie Lenka Fábryová: „Veľmi ma potešila originalita a autentickosť viacerých hodnotených prác, ako aj zaujímavé uchopenie témy. V kategórii prózy bolo osviežujúce, že autori neváhali poslať aj žánrovo vyhranené práce alebo sa snažili o mix rôznych žánrov. Vysoko hodnotím vyzretosť výpovedí u mladších vekových kategórií ako aj bohatosť tém. Čo ma naopak nepotešilo boli pravopisné chyby alebo začiatočnícke chyby v štylistike a rýmovaní. Ak by som svoju prácu porotkyne mala zhrnúť, povedala by som, že bolo pre mňa veľmi príjemné ponoriť sa do sveta autorov a mať možnosť nacítiť ich trápenia a emócie. Dalo mi to možnosť nahliadnuť do ich vnútorného sveta, pričom viaceré práce boli pre mňa neobyčajne inšpiratívne a ukrývajú veľký potenciál.“
Porotkyňa Eva Raffajová (I. a II. kategória): „Hodnotiť práce mladých autorov v Literárnom Kežmarku je vždy trochu viac, než iba vyberať najlepšie básne či prózy. Človek sa pri čítaní stretáva s detskou predstavivosťou, prvými pokusmi o skutočne osobnú výpoveď, ale aj s otázkami, ktoré mladí ľudia vnímajú veľmi intenzívne. Práve je v tom čaro tejto súťaže – nie je iba súťažou literárnej techniky, ale aj priestorom, v ktorom sa ukazuje, ako mladí ľudia premýšľajú, čo ich trápi, z čoho sa tešia a ako si vytvárajú svoj vlastný obraz sveta. V I. a II. kategórii bolo možné sledovať prirodzený vývoj od detskej spontánnosti k uvedomelejšiemu literárnemu vyjadreniu. Rozdiel medzi týmito vekovými skupinami bol citeľný, no v oboch sa objavili práce, ktoré dokázali zaujať nápadom, autentickosťou alebo nečakaným pohľadom na tému. V poézii najmladších autorov ma najviac oslovila bezprostrednosť a schopnosť pozerať sa na obyčajné veci neobyčajným spôsobom. Deti ešte často nepíšu s vedomím všetkých pravidiel básnického remesla, a práve preto sa v ich textoch objavuje prirodzená obraznosť a hravosť. Najsilnejšie práce boli tie, v ktorých autor nepísal iba preto, aby vznikla báseň, ale mal vlastný nápad, vlastný obraz alebo vlastný pocit, ktorý potreboval vyjadriť. Niektoré texty by získali na sile, keby boli kratšie. Mladý autor totiž niekedy povie jednu myšlienku niekoľkokrát. Aj schopnosť vynechať nepotrebné slovo je však vec, ktorá prichádza postupne a dá sa rozvíjať. Mladým básnikom by som odporučila – nebáť sa písať inak. Nehľadať za každú cenu rým. Najskôr hľadať obraz, pocit, myšlienku alebo príbeh, ktorý chce autor povedať. A najmä – písať o tom, čo skutočne poznajú a čo ich zaujíma. V próze bola veľkou devízou detská predstavivosť a schopnosť vytvoriť príbeh. Najlepšie práce mali jasný nápad, postavu, ktorá niečím zaujala, a určitý vývoj deja. Pozitívne bolo, keď príbeh nebol iba sledom udalostí, ale mal aj pointu alebo myšlienku. Veľmi dobre fungovali príbehy, v ktorých sa reálny svet prirodzene prepájal s fantáziou. V II. kategórii už bolo možné pozorovať výrazný posun od detskej hravosti k osobnejšej a premyslenejšej výpovedi. Mladí autori začínajú viac premýšľať o sebe, o vzťahoch, priateľstve, samote, rodine, láske, dospievaní, strachu, neistote, ale aj o svete, v ktorom žijú. Práve tu sa ukazuje, že dospievanie prináša do literatúry väčšiu vnútornú hĺbku. V próze II. kategórie bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako mladí autori začínajú pracovať s príbehom vedomejšie. Objavovali sa premyslenejšie zápletky, výraznejšie postavy a snaha vytvoriť napätie. Ak by som mala pomenovať jednu vec, ktorá ma pri čítaní mladých autorov potešila najviac, bola by to ich potreba rozprávať vlastný príbeh. Niektorí ešte nemajú dokonale zvládnutú techniku. To však vôbec neznamená, že nemajú talent. Literárne remeslo sa dá naučiť. Oveľa ťažšie sa učí vlastný hlas. A práve ten bolo možné v niektorých prácach veľmi dobre zachytiť. Za najväčšie pozitívum by som vyzdvihla autenticitu. Najlepšie práce boli tie, pri ktorých bolo cítiť, že autor píše preto, že niečo potrebuje povedať. Niektoré práce boli literárne vyzretejšie, iné mali zatiaľ skôr potenciál. No aj v tých jednoduchších textoch sa často objavila iskra – originálny obraz, veta, nápad alebo spôsob uvažovania, ktorý stojí za to ďalej rozvíjať. A možno práve o tom má Literárny Kežmarok byť. Nie iba o oceneniach. Ale o tom, aby si mladý človek po prečítaní hodnotenia povedal: „Možno mám čo povedať. A možno by som mal písať ďalej.“ To je podľa mňa najväčšie víťazstvo každej literárnej súťaže.“ (krátené)
Podrobné informácie o výsledkoch a celej súťaži budú zverejnené na www.literarnykezmarok.sk
text: Zuzana Dobránszka
foto: archív Literárneho Kežmarku
