Kežmarské lýceum patrí k najvýznamnejším objektom mesta. V rôznych knihách či časopisoch sa o ňom popísalo a v televíznych dokumentoch zasa povedalo viac než dosť. Na dejinách je krásne, že sa neraz objavia nové, zaujímavé informácie. Presne tak, ako teraz.
Súčasníkom je známe najmä ako národná kultúrna pamiatka, v ktorej sa nachádza najväčšia školská knižnica v strednej Európe a tiež farský úrad evanjelickej cirkvi.
Krátko z histórie
Základy niekdajšej školskej budovy sa položili v rokoch 1774 – 1776, išlo o prízemnú stavbu. Počas roka 1820 sa nadstavilo prvé poschodie, o čo sa pričinil i vtedajší rektor Ján Chalupka. Konečnú podobu získalo lýceum v priebehu roka 1865. Úlohu vzdelávania naplno ponúkalo do roku 1893, keď vedľa neho postavili a otvorili prvú časť súčasného gymnázia. Keď sa neskoršie pristúpilo k jeho zrkadlovej prístavbe, prvotné plány rátali so zbúraním starého lýcea! K tomu, našťastie, nedošlo, avšak po roku 1906 sa lýceum využívalo hlavne na uloženie zemepisných a prírodopisných zbierok či knižnicu. Auditórium naďalej slúžilo na organizovanie prednášok a konanie významných školských udalostí.
Rozloženie miestností lýcea
V Kežmarku študovalo veľa osobností, nielen, slovenských dejín. Na území Horného Uhorska sídlili lýceá v mestách Kežmarok, Levoča, Banská Štiavnica a Bratislava. Záujem bol určite obrovský, čiže vyvstáva otázka, ako miestne lýceum poňalo taký objem žiakov.
Odpoveď o počte študentov i rozložení miestností v budove podáva výročná správa z rokov 1872/1873. V ôsmich triedach bolo zapísaných 306 študentov, z toho 284 denných a 22 súkromných. Priemer na triedu bol teda 38,25 žiaka, ale pochopiteľne, počty sa rôznili podľa daného ročníka. Na prízemí lýcea našli umiestnenie triedy nižšieho stupňa, teda 1. až 4. ročník. Tvorilo ich 48, 37, 32 a 39 žiakov. Okrem nich tu malo triedu 24 piatakov. Súčasťou prízemia bola komora a kancelária, pravdepodobne pre profesorský zbor a rektora. Ak je to pravdivá domnienka, tak okolo dverí pedagógov džavotalo v danom období 180 detí.
Na prvom poschodí sa nachádzali zvyšné tri, vyššie triedy: v šiestej 34, v siedmej 37 a v ôsmej 33 študentov. Okrem nich ďalšie dva kabinety a väzenie. Zrejme išlo o známy karcer, ktorý bol situovaný na opačnej strane chodby a takisto bol omnoho väčší, než sa prezentuje dnes. Šlo o samostatnú miestnosť hneď vľavo po vstupe na dané poschodie.
Na najvrchnejšie podlažie umiestnili veľkú a malú knižnicu, asi žiacku a učiteľskú, resp. pre chudobných žiakov, auditórium a netradične priestor na výkon gymnastických, telesných cvičení.
Vnútorné členenie miestností lýcea sa v toku času viackrát menilo a adaptovalo napr. pre knižničné účely. Z tohto dôvodu pribudli prepojenia medzi bývalými triedami.
Čo sa týka vonkajška, pri porovnaní plánu s dnešným stavom ostala bez zmeny čelná stena. Múr smerovaný na gymnázium obohatilo jedno okno na prízemí i poschodí. Tu je zaujímavé, že aspoň v časoch prvej Československej republiky malo prvé poschodie iba štyri okná, dnes už šesť. Stenu od dreveného kostola postihli zmeny na prízemí. Zatiaľ čo v zadnej časti pribudli dve okná, na opačnej strane ich zamurovali a osadili do nich pamätné tabule. Zadná stena lýcea získala na prízemí dva okná, na prvom poschodí jedno.
Autor: Vladimír Julián Ševc
Foto: Kežmarské lýceum v rokoch 1928 – 1940 (Foto: Múzeum v Kežmarku)
