Aktuality
Aktuality
Veľká noc v ľudovej tradícii
Aká by to bola Veľká noc bez tradičných symbolov jari a chutných pokrmov? Bahniatka, veľkonočné vajíčka, šibačka a oblievačka už akosi k Veľkej noci bezprostredne patria. No tušili ste, že sa v minulosti na prestretý veľkonočný stôl dostali okrem šunky, či údenej klobásky aj rôzne pochúťky, ktoré by sme dnes považovali za francúzsku delikatesu. Bežným pôstnym jedlom boli slimáky, ale aj žabie stehienka.
Základným posolstvom veľkonočných sviatkov je oslava nového života a radosti z jari. Tradičná šibačka a oblievačka nebola v minulosti v Kežmarku až taká populárna, no v okolitých dedinách tento zvyk samozrejme pretrvával a je zachovaný dodnes. Veľkonočný pondelok po Nedeli zmŕtvychvstania je v ľudovom ponímaní spájaný s rôznymi zvykmi, ktoré nadväzujú na predkresťanské obdobie starých Slovanov, kde koniec zimného cyklu predstavovalo vynášanie Moreny, prinášanie letečka a prebúdzanie dievčat zo zimného spánku. V kresťanstve má pôst veľmi silné miesto. Jeho význam spočíva vo vnútornom očistení, stíšení sa a príprave na Pánovo zmŕtvychvstanie. „Koncom 19. a zač. 20. storočia sa pôst dodržiaval extrémne prísne. Nielen na dedinách, ale aj v meštianskych rodinách sa napríklad vymenil riad. Namiesto porcelánového a hlineného sa používali drevené lyžice a aj v domácnostiach sa vrátilo k tomu najarchaickejšiemu riadu. V období pôstu bolo všetko na tanieri rastlinného pôvodu, nepoužívalo sa nič živočíšne, samozrejme nekonzumovalo sa mäso, výnimku tvorili iba ryby, ktoré ako mäso studenokrvných živočíchov sa konzumovať mohlo. Ryby sa konzumovali v oveľa väčšej miere ako je tomu dnes, jedli sa čerstvé, sušené, údené, pripravovali sa pečením a varením,“ uviedla pre Noviny Kežmarok historička a etnologička Katarína Nádaská.
Žaby, ryby, raky, slimáky – živočíchy, ktoré sa mohli konzumovať
Keď sa blížil veľkonočný týždeň, sudy s kyslou kapustou už zvyčajne zívali prázdnotou. No nakladaná kapusta bola podstatnou zložkou nielen zimných jedál, ale zvykla sa robiť na spestrenie aj počas pôstu, a to rovno s vynikajúco pripravenými žabími stehienkami. „Aj keď sa nám to zdá francúzske, tak v 2. polovici 19. a na zač. 20. storočia to bolo pomerne bežné pôstne jedlo, dokonca aj na území Spiša. Ak už tie žabky boli vonku, chlapci ich nachytali a gazdinky ich vedeli veľmi chutne pripraviť. Preto je aj pôstna kapustnica so žabími stehienkami považovaná za klasické archaické pôstne jedlo. Máme zachované aj recepty na slimačí kaviár, ktorý sa jedol hlavne vo vinárskych a vinohradníckych oblastiach,“ doplnila K. Nádaská.
Pôstnou lahôdkou bol bobrí chvost
Bobor vodný je dnes zákonom chránený živočích, ktorý patrí medzi druhy európskeho významu. Dnes by sme si pôstne jedlo z bobra, ondatry alebo vydry už nevedeli vôbec predstaviť, avšak v minulosti boli práve bobrie chvosty vynikajúcim spestrením jedálnička. Okrem toho sa podľa etnologičky preferovali rôzne múčne jedlá, napr. tatarčané pirohy, široké rezance, slíže s tvarohom, lekvárom, pomletými orechmi, makom. „Organizmus si po zime priam žiadal niečo svieže, a to im poskytovala sama príroda. K pôstnym jedlám sa kedysi pripravovala aj vynikajúca polievočka z čerstvej žihľavy alebo prívarok zo šťaveľu. Kvaka sa zasa využívala do polievok, omáčok, prívarkov alebo ako náplň do pagáčikov. Ľudia využívali čokoľvek, čo my dnes označujeme ako burinu,“ dodala Nádaská.
Na Zelený štvrtok sa viazali zvony
Tradičný zvyk zaväzovania alebo zmĺknutia zvonov má symboliku práve v Zelenom štvrtku. Podľa K. Nádaskej bolo v minulosti bežné, že hlas zvonov sa nahradil rapkáčom. Na dedinách tak behali malí chlapci s ručnými rapkáčmi od domu k domu a oznamovali začiatok posvätného ticha. Aj chrámy používali kostolné chrámové rapkáče. V tento deň si katolícka cirkev pripomína pamiatku poslednej večere Ježiša Krista so svojimi učeníkmi. V ľudovej slovesnosti spočívala symbolika Zeleného štvrtku v tom, že sa mladé dievčatá skoro ráno ešte za šera česali pod vŕbou a hovorili: vŕba, vŕba, milá vŕba, daj mi vlasy, vlasy krásne, krásne na dva pásy. Podľa etnologičky verili, že keď urobia tento úkon, tak budú mať krásne dlhé vlasy ako symbol dievoctva. Gazdovia, ak to bolo možné, sadili v ten deň dopoludnia bôb, cícer, hrach, fazuľu a šošovicu. Večer patril obradu zaväzovania zvonov. „Názov Zelený štvrtok je súčasťou veľkonočného trojdňa. Na území Slovenska sa v ten deň malo skonzumovať niečo zelené – špenát, medvedí cesnak alebo niečo z toho, čo poskytla príroda. Cícer s varenými zemiakmi a niečo zelené. Omáčka z medvedieho cesnaku alebo šťaveľu. Počas obdobia socializmu, keď sa už ľudia stravovali v školských, či verejných zariadeniach, bol práve špenát jedným z typických jedál. Tradícia pôstu bola pomerne silná v každom regióne. Aj v Kežmarku, ktoré je staré kráľovské mesto, nielen mešťania, ale aj stará generácia držala pôst. Bolo to každý piatok z takej tej úcty, že piatok je deň, kedy sa pripomína deň ukrižovania Ježiša Krista,“ uzavrela etnologička.
Na Veľký piatok sa nemohlo hýbať s pôdou
Veľký piatok slávia všetci kresťania. Aj na území Kežmarku, kde v minulosti pôsobili rôzne cirkevné spoločenstvá, ich spájal práve tento sviatok. Veľký piatok bol deň, kedy sa nesmelo hýbať s pôdou a vôbec ísť do záhrady alebo do hory pre drevo. Skoro zrána sa tento deň začínal rituálom slobodných dievčat, ktoré si z potôčika naberali do hrnčeka vodu, ktorou si oplachovali tvár. Podľa etnologičky verili, že im tento to zabezpečí čistú krásnu pleť po celý rok. Veľký piatok bol dňom, kedy bolo dovolené skôr oddychovať v nábožnom slova zmysle. Ľudia si zvykli čítať z Biblie a hovorili stíšene. „Veľký piatok bol dňom prísneho pôstu, dodnes sa mnohí ľudia postia. Dospelý a zdravý človek sa podľa cirkevného nariadenia pre veriacich mohol najesť do sýtosti iba raz za deň, no musel vynechať mäso. Mnohí to preto kombinovali s rybami. Tradícia postenia s jedným krúžkom chlebíka, ktorý si posolili a zapíjali vodou pretrvávala zasa u staršej generácie. Brali postenie veľmi prísne. Chorí ľudia a deti sa postiť nemuseli. Veriaci si tento deň pripomínali najmä večer na slávnostných obradoch v chrámoch, kde sa spievali pašie, a kde sa spomínalo na to, ako bol Kristus ukrižovaný.
Biela sobota
Biela sobota sa začínala dopoludnia alebo popoludní návštevou kostola a tzv. božieho hrobu. Gazdinky v tento deň začali vypekať a chystať sa na vyvrcholenie sviatku osláv nedele Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista (Veľkonočná vigília), ktorá sa odohrávala v chrámoch. Bielou alebo Svätou sobotou sa končilo pôstne obdobie. Podľa ľudových tradícií v tento deň plietli gazdovia pre svojich vnukov veľkonočné korbáče a zdobili sa veľkonočné kraslice. Gazdiné upratovali a pripravovali obradné jedlá. „Po sviatkoch vzkriesenia už bolo možné konzumovať mäso. V niektorých rodinách na dedinách sa celý pôst údili cenné kúsky slaninka, klobáska, šovdra na bukovom a dubovom dreve a práve prvýkrát sa ochutnali na Bielu sobotu,“ dodala Katarína Nádaská.
Veľkonočná nedeľa
Zvyky na Veľkonočnú nedeľu pretrvávajú na východnom Slovensku ešte doteraz. „V minulosti skoro ráno zavítali gazdinky do kostola s plným košom dobrôt na posvätenie jedla. V košíkoch boli najmä vajíčka ako symbol jari, nového života, ďalej tzv. radostník alebo slnečný guľatý koláč, pôvodne z kysnutého cesta, šunka, slaninka, vajíčka, syrek (hrudka). Do košíka sa dávalo aj niečo na zvláčnenie hrdla, malá fľaška pálenky alebo vína,“ prezradila etnologička. Ako ďalej Katarína Nádaská povedala, keď gazdinka prišla z posvätenia jedál domov, rodina si dala spoločné raňajky. V minulosti sa zasa na obed konzumovalo pečené jahniatko alebo kozliatko s bylinkami so zemiakmi, v horských a podhorských oblastiach po 2. sv. v. sa to postupne vytratilo, a tak pečené jahniatko podávané s chrenom nahradil symbolický piškótový baránok.
Veľkonočný pondelok
Šibanie a polievanie sa stalo také tradičné, že už začiatkom 20. storočia sa objavuje aj v našom meste. Pôvode sa polievali mladé dievčatá a robili to slobodní mládenci, ktorí za to dostali kraslicu ako symbol jari a znovuzrodenia života. „Kraslica bola kedysi symbolom komunikácie, akéhosi prísľubu medzi dievčinou a mládencom. Verilo sa v tradovanú symboliku, že ak mládenec pokropí dievčinu čistou vodou, tak ju preberie zo zimného spánku. Zaželá jej, aby bola krásna, zdravá a ona mu poďakuje nádhernou kraslicou alebo „písankou“. Bol to špeciálny druh vyškrabávanej veršovanej veľkonočnej kraslice s vyznaním pre mládenca a vlastne príležitosť pre dievča, že ak sa jej mládenec páčil, tak mu ju mohla odovzdať. Ak na ten zaľúbený veršík mládenec reflektoval, o pár týždňov bolo na dedinách stavanie májov a on jej postavil májku, a tým jej dal odpoveď, že aj on ju nosí v srdci. V minulosti bolo na týchto zvykoch famózne, že mali úžasnú symboliku. V súčasnosti im už my nie celkom rozumieme. Preto je to už teraz také rozpačité v mestách, kde sa šibanie a polievanie pomaly vytráca. V súčasnosti ak sa to nerobí s mierou, berú dievčatá šibanie a polievanie ako verejné zúčtovanie bitím. Dnes sa už šibanie a polievanie preferuje už iba v rodinách, a je to vlastne aj taká príležitosť na rodinné stretnutie. Dnešní tínedžeri už po ručne vyrobenej kraslici vôbec netúžia, skôr po čokoládke alebo ako sa hovorí v jednej veršovačke po grošíkoch. Čokoládové pochutiny vstupujú na scénu po druhej svetovej. Koncom 20 rokov 20. storočia sa na území Slovenska stavali prvé poschodové domy bez výťahu, dievčatá vtedy polievali vedrom vody, tak to vedro vody nahradili voňavkami. Mládenci si začali vyrábať vlastné voňavky konvalinky a orgovány a potom na to zareagoval aj drogistický priemysel. V mestách sa tak dámy a dievčatá nepolievali vedrami, ale pofŕkali voňavkami. To sú tie premeny zvykov,“ pripomína Katarína Nádaská. Podľa nej sa Veľkonočný pondelok završoval zábavou, pretože sa na koniec fašiangov pochováva basa a teraz sa tá basa dostáva k slovu, kedy sa pôst skončil a môže sa začať tanečná zábava, určené pre slobodnú mládež. Aj čerství ženáči a nevesty si sem-ta mohli dovoliť ísť na tanečnú zábavu.
Ako sa zdobili veľkonočné kraslice?
Zo zdokumentovaných starších archaických metód zdobenia veľkonočných kraslíc vieme, že v 20. storočí sa napríklad vajíčka farbili výluhom z orechových škrupín alebo cibuľových šupiek. Oblepovali sa trstinou a močiarnou trávou, či nitkami. Ľudia zdobili veľkonočné vajíčka ornamentmi, ktoré vychádzali z výšiviek. Na zdobenie používali včelí vosk, ale aj drôty. „Z umeleckých techník sa zachovali aj okované vajíčka, ktoré sú v bežnom živote skôr vzácnosťou,“ pripomína etnologička.
Aká je súčasnosť?
Šibanie a polievanie sa podľa Kataríny Nádaskej viaže k staroslovanskému okruhu a pretrváva dodnes. Nemecká komunita bola na Spiši v minulosti veľmi silná a zvyky šibania a oblievania neboli v mestách nejak veľmi rozšírené. V súčasnosti je to iné, obyvateľstvo sa premiešalo. Novinkou, ktorá v našich mestách napríklad nastupuje je trend hľadania čokoládových zajačikov v parkoch. Pôvodne starogermánska a nemecká šľachtická tradícia hľadania čokoládových dobrôt v záhradách a mestských parkoch sa rozšírila už aj na Slovensko. „Hľadanie veľkonočných vajíčok a zajačikov mimoriadne vítajú mamičky s deťmi. Odhadujem, že o nejakých 50 rokov sa dá očakávať, že sa to udomácni aj u nás,“ uzatvára svoje rozprávanie etnologička a historička Katarína Nádaská.
Zuzana Dobránszka
