V salóniku Hotela Club sa konalo neobyčajné stretnutie. Dámy a páni v slávnostnom oblečení si vychutnávali spoločný obed a nie úplne obyčajnú „stretávku po rokoch“ od skúšky dospelosti. Väčšina z prítomných dosiahla úctihodný vek a takmer všetci už pokorili 87 rok života. Zo šiestich vitálnych seniorov, ktorí v Kežmarku maturovali v roku 1956 na Jedenásťročnej strednej škole (Gymnázium P.O. Hviezdoslava), sa s nami porozprávali jej dvaja odchovanci – pani Edita Říhová z Kežmarku a pán Kamil Pisarčík zo Spišskej Belej.
Prví absolventi Jedenásťročnej strednej školy sa v Kežmarku stretávali od maturity každých 10 rokov. Vždy si boli prezrieť aj priestory bývalej „Grundschule“ – Spojenej školy Hradné námestie, kde sa v minulosti vzdelávali. „Naposledy sme celú školu prešli pred 10 rokmi, aj sme si pospomínali a popozerali tablá, no bolo to už celé prestavané. Keď sme tam chodili do školy my, boli tam ešte pozostatky pôvodného gymnázia. Študovali sme v posluchárni a mali sme napríklad katedru s poschodovými lavicami a kabinety s takými zvláštnymi vchodmi. Všetko je už teraz samozrejme zmodernizované. Na škole sme študovali všeobecnovzdelávacie predmety – slovenčinu, matematiku, latinčinu, biológiu, chémiu, fyziku, slovenčinu gramatiku a literatúru a z cudzích jazykov sme mali povinnú ruštinu a nemčinu. Učili nás páni profesori: Konček, Raček, Jacková a nemčinu pán profesor Spalek, či filozofiu Alica Balová. Maturovali sme v roku 1956,“ uviedla bývalá maturantka Edita Říhová.
Ako ďalej sama povedala, triednym učiteľom a profesorom bol v tom čase Ján Kordovaník a v triede ich bolo 26 žiakov, no 18 už odišlo na večnosť. „S Kamilom Pisarčíkom, ktorý bol predseda triedy sme tieto stretnutia pravidelne organizovali. Bola som z Kežmarku, takže to bolo všetko na mne,“ doplnila E. Říhová. „Kežmarok mal v minulosti svoje charakteristické stavby aj poriadok. Nebolo tu toľko aut a za tých 50 rokov je to obrovský rozdiel. Do školy som zo Spišskej Belej dochádzal denne a na nič zlé si nespomínam, stále som sa tu cítil dobre, aj keď nás v škole veľmi ’šrubovali’ museli sme veľa vedieť,“ prezradil so širokým úsmevom Kamil Pisarčík.
„Dievčatá boli antitalenty na matematiku, no chlapci mali zas talent na fyziku aj matiku. Páni profesori boli na nás prísni, lebo viacerí z nás prišli z dedín, z iných miest a v tej ôsmej triede sa niekedy žiaci už ulievali, no a keď sme sa dostali na Jedenásťročnú školu, tak sme mali poväčšine problém s matematikou. Učitelia mali pocit, že nás treba učiť vysokoškolský štýlom a my sme na to ešte neboli pripravení,“ reagovala pani Edita, ktorej všetci hovorili familiárne Dita.
Podľa Kamila Pisarčíka mládež v tej dobe, keď mala 15 a 16 rokov nebola taká vyzretá, aby vedela hodnotiť, ktoré predmety boli pre ňu zaujímavé. To nastalo podľa jeho slov až oveľa neskôr.
Po škole zostali v regióne
Po skončení školy sa všetci chlapci z triedy dostali postupne na vysoké školy. Z dievčat však vysokoškolské vzdelanie nemá žiadna. Niektoré sa hneď vydali. „Vlastne sme sa ani nejak nevzdialili. Do cudziny sa nedalo. My dievčatá sme mali od rodičov takú líniu, že sa musíme vydať a vychovať deti,“ priblížila Dita.
Chlapci išli svetom ako sa dalo. „Ja som skončil a chcel som ísť na vysokú, no boli obštrukcie. Mali sme politické ťažkosti, pretože otec nebol v družstve, tak som nesmel ísť na vysokú školu. Urobil som taký ťah, že som šiel pracovať tu do Kežmarku na dva roky a podnik ma vyslal na skúšky so všetkým ako má byť,“ doplnil Kamil Pisarčík.
Podľa slov Edity Říhovej bola v tom čase kolektivizácia a tí, čo mali nejaké pole, tak nemohli ísť študovať. Kto mal ešte možnosť, nadobudol ešte dvojročné, trojročné vyššie vzdelanie štúdiom o nejakú nadstavbu. Kamil Pisarčík nakoniec vysokú školu vyštudoval a pracoval po škole ako spojár.
„Odišiel som z Kežmarku do Popradu do zamestnania v štátnych spojoch, kde som odborne rástol a neskôr som pracoval v štátnej komisii pre normy v našej oblasti,“ dodal K. Pisarčík. V ročníku týchto dvoch maturantov sa študovala aj nemčina, no podľa Edity Říhovej sa jej tento jazyk v budúcom povolaní vôbec nezišiel.
„Ja som pracovala ako účtovníčka v Tatraľane až do materskej a tam som aj skončila. V Kežmarku bolo v minulosti veľa nemecky hovoriacich ľudí. Moja mama hovorila plynule nemecky, ale takou kuchynskou nemčinou,“ uviedla Dita.
„Ja som sa zasa počas zamestnania musel doučiť ešte aj angličtinu, no a nemčina mi veľmi pomohla, hoci vyhrala ruština. Silný vplyv pre tento podtatranský región mala aj návštevnosť z NDR. A v tom čase som videl, že moja matka, ktorá mala vyštudované len ľudové školy, hovorila perfektne štyrmi jazykmi. Či to boli Nemci alebo Maďari. Ten jazyk prináša poznatky, učiť sa jazyk je správne,“ zamyslel sa K. Pisarčík.
Pred učiteľmi mali rešpekt
Pri otázke o spomienkach na huncúctva na školách sa obaja respondenti zhodli, že pred učiteľmi mali obrovský rešpekt. „Pre nás boli učitelia a profesori autority. Ja som sa tých učiteľov bála. Keď prišiel taký 40-tnik, 50-tnik a začal odborne rozprávať, ja som nevedela o čom, takže som prežívala fakt dosť krušné chvíle. Chlapci boli matematicky zdatnejší, no my dievčatá sme mali často veľké problémy. Radi sme robili samozrejme na truc, niečo sme niekde vždy písali. To boli také klasické vilomeniny,“ dodala.
V rozhovore sme sa opýtali či by niečo chceli odkázať pre dnešnú spoločnosť? „Nie. Dnešná spoločnosť nikoho nepočúva a robí si z nás starých ľudí srandu. Škoda, že tých učiteľov si mladí viac nectia. To ma strašne mrzí, že tá autorita tých učiteľov strašne poklesla. Žiaci sú dnes veľmi sebavedomí. Učitelia sa musia veľmi obhajovať, čo povedia, spravia, vykonajú, namiesto toho, aby dostali pochvalu, že udržali poriadok. Ja keby som sa doma sťažovala, tak by som doma dostala, nie pán učiteľ a teraz je to naopak. Bojí sa zdvihnúť častokrát aj hlas,“ zhodli sa obaja respondenti.
text: Zuzana Dobránszka
foto autorka a archív Edity Říhovej
